MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ: december 2015

Je čas vianočný, je to čas pokoja a mieru, najmä na duši. Je to zároveň príležitosť, kedy sa stretáva rodina, priatelia, prípadne iní blízki známi. Je to však aj čas, kedy si spomíname na svojich blízkych, ktorí sa už v tento čas s nami stretnúť nemôžu. Vtedy prichádzajú spomienky z posledných a predchádzajúcich stretnutí s nimi. Pre nás turistov sú to spomienky z turistických chodníkov, spoločných podujatí, prípadne iných stretnutí. V nasledujúcich príspevkoch si na niektorých aj tu zaspomíname.

Jedno voľne aprílové popoludnie som dostal sms-ku. Nakukol som do mobilu a prečítal tu smutnú správu. Priateľka nášho turistického kamaráta Jurka Sojku mi oznámila, že pred pár dňami zomrel. Hneď som zdvihol mobil a spätne som zavolal. Bohužiaľ pani mi to potvrdila a zároveň mi oznámila, kedy sa bude konať pohreb na ružinovskom cintoríne. Neviem, čo mám písať pri týchto príležitostiach, jedine čo mi napadá, tak spomienky na konkretného človeka. Jednoducho, čo som s ním zažil. Jurka prvýkrát som stretol, keď ako 19-ročný mladík som prvýkrát šľapal Teslácku stovku. Išli sme ako partia vo štvorici. Už nebohý Karol Tauber, Pišta Sladeček, ja a ty. Pamätám sa, že som si trocha robil srandu z Tvojho vtáčieho priezviska. Utiekli ste mi chalani, veď vtedy si mal fantastickú kondičku. Okrem diaľkovej turistiky si behával aj maratóny. Okrem kopcov sme sa stretávali aj na ružinovskom cintoríne, kde ste s nebohou manželkou chodili na hrob manželkyných rodičov. Za pár rokov si už aj k nej chodil tiež na hrob. Naraz si prestal chodiť na túry. Jediný kontakt s Tebou bol len mobil. Dozvedel som sa hroznú správu, že si vážne ochorel, keďže Ti museli amputovať dolné končatiny. To pre aktívneho turistu je veľmi deprimujúca udalosť. Sám neviem, ale z Tvojich telefonátov som vždy počul optimistický hlas. Pritom moje problémy oproti Tebe boli dosť malicherné.

To, kamaráti, bola prvá smutná správa. Prišla aj druhá, keď som sa dozvedel, že mi zomrela druhá dobrá kamoška, Jarka Matovičová. Výbehy na Veľku homolu mi dali pekne zabrať. Zároveň som sa naučil od nej nové cestičky v okolí Modry. Šikovná babenka, farmaceutka, to už bohužiaľ má za sebou.

Tretia správa prišla e-mailom od Ľudva Bahura. Zomrel turistický kamarát zo Smoleníc, Pišta Hoblík. Čakával si nás na turistických akciách ako je Pochod bankových úradníkov, Zimný prechod Čiernou skalou, či Orešanský botocross. Šľapal si svojím tempom a nakoniec si vyšiel na kopec. V poslednom období si začal chodiť častejšie po lekároch. Či to bol úraz na rukách, či iné vážnejšie choroby. Tvoja pani Erika, naša tiež turistická kamarátka, vždy pri Tebe trpezlivo stála. Škoda, že už v smolenickom bufete u Komančíkov bude chybať ráno ďalší náš turistický kamárat.

Štvrtá kamáratka, ktorá navždy odišla, bola kremničanka Janka Zelinová. S ňou sme sa stretli na Kremnickom štíte s Paľkom Šoulom a Fonzíkom Bodóm. Zanietená turistka z Kremnice. Túto správu som sa dozvedel od jej kamarátov, keď som s partiou Štartákov spal na chate Hostinec.

Takže turistickí kamárati majte sa tam v turistickom nebi dobre. Nám obyčajným smrteľníkom zostalo zopár tých spomienok na Vás, na krásne chvíle v prírode, ktoré sme spolu prežili. Majte sa tam hore pekne!

Sú dni krásne slnečné, sú dni hmlisté daždivé. Či slnko silne pražilo a či praskal mráz, nebol to preňho dôvod nevybrať sa do milovaných hôr.

Sú dni krásne slnečné, sú dni hmlisté daždivé. S milovanou Erikou sa preháňal po červených. Najprv sami, potom s Jankom a onedlho s Ľuboškom. Málokto z nás tak dobre pozná rodný kraj ako Štefan s rodinou. či rástli hríby, maliny, kvitli kvety spanilé a či len tak z vôle duše prichodili v horu toť za humnami rastúcou.

Sú dni krásne slnečné, sú dni hmlisté daždivé. Štefan Hoblík, rodák z Nešticha, a či len tak prosto Pišta. Kto by ho nepoznal! Krátke šortky, vibramky a ruksak červený. Prešiel takto nielen rodný kraj, ale zašiel i ta v sveta diaľ Slovenský Kras či nádherný Raj, miloval tramp. Tatry Nízke, Vysoké, Kriváň, Ďumbier, Rozsutec. Tak jak nežne láskal manželku, s takou nehou hľadel na prírodu. Aj keď jeho otec bol drevorubač, on sám život stromu nezobral.

Synov s pýchou vychoval. Vedel mnoho, umný bol. Prosté zvyky navykol. Avšak k novým trendom si nezvykol. Mobil, auto, počítač...načo? Počkám, prejdem, porátam.

Sú dni krásne slnečné, sú dni hmlisté daždivé. Veľmi skoro prácu stratil, no osud novú nedoprial. Vnučka Ninka rastie k svetu, kto jej herbár natrhá? Motýle krásne do zbierky nachytá? Dedko...

Odišiel si tak ako nikdy doteraz. Bez rozlúčky, bez udania pohoria. Štefan, švagor, kmotor počúvaj. Nad Tvojím hrobom sa s úctou klaniam. Nech Ti na Tvojej púti svetlo večné svieti. Nech Ti lásku k rodným láska k Bohu nahradí. Nech Ti spomienky na nás bolesť žitia zahoja. A vedz, že si svoj život darmo nežil. Odkaz Tvojho žitia tu v nás navždy zostáva.

Sú dni krásne slnečné, sú dni hmlisté daždivé. Aj keď dnes slnko svieti, v očiach vlhko mám i keď rečniť viem, v hrdle úzko mám. Odchádza človek blízky, z rodiny, odišiel skôr než svoj príbeh dopísal, odišiel skôr než sa lúčiť odhodlal, odišiel skôr než som mu zbohom dal, odišiel skôr než som mu za môj život ďakoval. Odišiel. Odišiel bez ruksaku, bez mapy, bez cieľa a návratu.

Majú rôzne tvary a veľkosti, pestrými farbami zútulňujú prostredie, nezameniteľnými vôňami tlmočia romantiku. Najmä počas sviatkov tvoria neoddeliteľnú súčasť dekorácií, v ktorých symbolizujú teplo, spiritualitu, lásku. Predovšetkým sú však poslom nádeje a svetla - sviečky.

O pôvode sviečok neexistujú žiadne konkrétne záznamy. Mnohé odkazy však smerujú do staroveku, presnejšie do roku 3000 pred Kristom (Kréta, Egypt). V 10. storočí p. n. l. sa sviečky spomínajú v biblických spisoch, z 1. storočia n. l. pochádza fragment sviečky, ktorý objavili vo francúzskom Avignone. Známe je aj to, že Egypťania namáčali zosušené steblá prútia do roztaveného loja, takto pripravené ich potom zapaľovali. V stredoveku prišiel ďalší výrazný pokrok - výroba sviečok z včelieho vosku. Výhodou bolo, že horeli čisto, neprodukovali plamene, ani nepríjemný zápach. Na druhej strane boli tieto sviečky veľmi drahé, preto si ich mohli dovoliť iba bohaté vrstvy. So zvyšujúcou sa životnou úrovňou začali byť aj sviečky dostupnejšie aj pre domácnosti. V Anglicku dokonca rozlišovali sviečky na bežné a slávnostné použitie. Tie na každý deň boli vyrobené zo živočíšnych tukov a mali tmavšie sfarbenie. V Indii bola náboženskou vyhláškou zakázaná výroba sviečok zo živočíšnych tukov. Namiesto toho používali odstredený vosk, ktorý vznikal pri varení škorice. V 19. storočí predstavil vynálezca Joseph Morgan novú technológiu, vďaka ktorej dokázal za hodinu vyrobiť 1500 lisovaných sviečok. V roku 1850 bol destiláciou zvyškov ropy vyprodukovaný modrasto-biely vosk bez zápachu, ktorý je podnes známy ako parafín.

Mnohí interiéroví dizajnéri považujú sviečky za symbol harmónie. Nemali by preto chýbať v miestnostiach, kde relaxujeme a načerpávame energiu. Sviečky sa hodia napríklad do kúpeľne. Umiestniť sa dajú na poličky, okenný parapet alebo vložiť do prenosného lampáša. V kuchyni vyniknú predovšetkým na jedálenskom stole. Ak ich vložíme do ozdobného svietnika, budú sa dať kedykoľvek jednoducho preložiť na iné miesto. Sviečky sú vítaným dekoratívnym prvkom aj v obývačke. Vyniknú napríklad na krbe, pred zrkadlom, či na malom príručnom stolíku. Pokiaľ je obývačka spojená s jedálenským kútom, elegantne pôsobia na viacramennom svietniku uprostred veľkého stola. Pri rozmiestňovaní sviečok treba mať predovšetkým na zreteli bezpečnostné opatrenia. Myslieť treba najmä na nehorľavú podložku, stálu kontrolu sviečky, dostatočnú vzdialenosť od horľavých predmetov a pravidelné strihanie knôtu po zhasení sviečky (mal by byť maximálne 0.5 cm dlhý).

Materiál a knôt najviac ovplyvňujú dĺžku a spôsob horenia sviečky. Medzi najrozšírenejšie druhy patria parafínové, do ktorých sa v malých množstvách zvyknú pridávať rôzne aditíva. Stabilné horenie, dostatok svetla a ľahká manipulovateľnosť sú hlavnými prednosťami týchto sviečok. Obmedzenú farebnú škálu ponúkajú sviečky z včelieho vosku. Vyrábajú sa buď stáčané (z včelých plátov) alebo odlievané do rôznych foriem (z rozpusteného vosku). Vyznačujú sa príjemnou medovou vôňou a dlhou dobou horenia. Nevýhodou je ich mäkkosť a občasné čmudenie. Na dekorovanie sa ideálne hodia sviečky z palmového kryštalického vosku. Výhodou je, že pri procese tuhnutia sa na povrchu sviečok vytvárajú drobné kryštáliky, ktoré prispievajú k ich originálnej štruktúre a osobitej kráse. Tieto druhy sviečok sú vhodné aj pre alergikov, nakoľko sa pri ich spaľovaní neuvoľňuje do ovzdušia drobný popolček. Okrem sviečok z palmového kryštalického vosku či parafínu sú v pestrej farebnej škále dostupné aj gélové sviečky. Vyrábajú sa zo zmesi živice a minerálneho oleja, dlho horia a príjemne voňajú. Keďže sú vysoko horľavé, nemali by sa umiestňovať vedľa akýchkoľvek ozdobných predmetov.

Sviečka v tuhom stave má jemnú arómu a dokáže príjemne rozvoňať celú miestnosť. Po zapálení knôtu sa postupne rozpustí okolitý materiál z vosku, parafínu či gélu. Vo sviečke sa vytvorí takzvané jazierko, z ktorého sa začne uvoľňovať intenzívna vôňa. Tá sa vytvára na základe esenciálnych alebo vonných olejov. Rozdiel je v tom, že esenciálne sa získavajú výlučne z prírodných zdrojov, vonné sa vyrábajú v laboratórnych podmienkach. Existuje veľké množstvo vôní, z ktorých si možno vybrať svojho favorita. Sú to napríklad arómy ovocia (jablko, jahoda), rôznych exotických kvetov (orchidea) alebo byliniek (mäta, levanduľa).

V nedeľu 6.9.2015 turisti z KST TJ ATOM Jaslovské Bohunice zorganizovali výstup na najvyšší vrch Malých Karpát – Záruby (768 m n. m.). Staršie predpovede počasia predpovedali dážď, našťastie pri premenlivej jeseni sa ukázala správna až piatková predpoveď – bez dažďa a polooblačno.

Bohužiaľ, ja som pri zabezpečovaní výstupu mylne predpokladal, že bude pršať a teda účasť bude malá. Bola to chyba a pri dobrom počasí (trochu fúkalo, ale inak v pohode) prišlo spolu asi 50 osôb, z nášho oddielu nás bolo 11. Bohužiaľ, chýbali deti, ktoré boli vždy veľmi roztomilé, keď dostali napolitánku a diplom. Ale teraz sa aj dospeláci tešili z diplomu: “Jéééj ja dostanem diplom!!! Ešte v živote som nedostal diplom. Toto je môj prvý!!! Dám si ho zarámovať!!” Účastníci postupne prichádzali na vrchol. Tradične z Modry prišla silná skupina aj s píšťalkárom a modranskými produktmi. Došiel aj náš kamarát Vlado Gábriš s manželkou (je to člen výkonného výboru KST, tak som ho podpichol: “To si na inšpekcii?”). Úplne na záver, keď sme už odchádzali, tak došlo aj jediné dieťa – lepšie povedané mamina ju doniesla. Malá sa dobre cítila a sladko spala.

Všetkých som pozýval jednak na tohtoročný jesenný trojboj (3.10. Jesenným Považským Inovcom, 10.10. Bankáči a 17.10. HP) a jednak na budúcoročný výstup 11.9.2016.

Zo Zárub sme sa pustili rôznymi smermi – časť si to predĺžila cez Ostrý kameň, časť sa vrátila na železničnú stanicu a časť išla na makovú zmrzlinu do Smoleníc. Zuzka a Elenka už od Zárub slintali... Komu bolo málo, mohol ešte navštíviť v Smoleniciach hody.

V minulom roku (2014) sa mi konečne podarilo zúčastniť akcie s názvom Orešanský Botocross (aj keď sa konala sa v okolí Pezinka). Veľmi som sa na túto akciu tešil, rád sa túlam a vystupujem na neznačené malokarpatské kopce, kde som ešte nebol. V riadnom termíne v sobotu som nemohol ísť, tak som zavolal vedúcemu akcie pánovi Kralovičovi, či budú kontrolné heslá na mieste aj v nedeľu, že by som si to rád prešiel. Ten súhlasil, tak som sa teda v nedeľu vydal na svoj prvý Botocross.

Prvým kopcom na zozname bola Cajlanská Veľká Homola, tak som teda z Pezinka vyrazil k asfaltke na Pezinskú Babu. Po nej som vyšiel ku kameňolomu a vydal sa vpravo rovno hore, k predpokladanému vrcholu. Po krátkom stúpaní som sa dostal na hrebeň, správne som odbočil a zakrátko som stál pri vrchole s kontrolným heslom. Prvý úspech ma veľmi potešil, opísal som si heslo a v dobrej nálade som zahájil zostup. Išiel som trochu ináč, z vrcholu viedla fajná lesná cestička, tak som sa vybral po nej. Cesta klesala mierne, ale už som išiel akosi dlho a asfaltku som nevidel, ani len nepočul. Našťastie som stretol nejakú rodinku, ktorá opekala na otvorenom priestranstve, tak som sa informoval, kde som. Tí mi ukázali smer: Tam je Pezinok, tam je tá cesta na Babu a pod nami je Kučišdorfská dolina! Chvíľu som nechápal, potom mi došlo, že som zišiel na úplne opačnú stranu kopca. Tak som sa poďakoval, vydal odporúčanou cestou a preliezol cez hrebeň Cajlanskej Homole ešte raz. Dostal som sa opäť pod kameňolom, vyšliapal hore a následne odbočil doľava na lesnú cestu. Tá viedla pod zjazdovku na Korennom vrchu, ktorý bol ďalším cieľom. Dostal som sa pod zjazdovku a vyšliapal prudkým svahom hore, pričom som prekrižoval modrú značku. Už ostalo len nájsť samotný vrchol s heslom, ale bola tam hmla a zlá viditeľnosť. Tak som sa tam motal, vrchol mal byť niekde tu - ale kvôli hmle mi nebolo jasné, ktorým smerom stúpa terén a kadiaľ treba ísť. Nakoniec som ešte raz pozrel do mapy, zostúpil na modrú značku a skúsil to trafiť zdola. Konečne! Našiel som Korenný vrch, a keď som kúsok prešiel, zistil som, že už pri prvom pokuse som tam skoro bol (cca 20 m). Mohol som sa vydať k tretej méte – Stratenému Kútu. Ten je hneď vedľa červenej značky a nájsť ho bude jednoduché. Podľa mapy som sa mal na červenú značku dostať za pár minút, je kúštik od Korenného vrchu. Tak som teda vyrazil priamo po lesnej ceste vedúcej predpokladaným smerom. Tá sa vzápätí rozdvojovala, potom zase roztrojovala... nakoniec ma cesta cez nejakú mladinu priviedla k posedu a návnade na líšky (kusy mäsa uviazané okolo stromu). Odtiaľ cesta nepokračovala, tak som sa kúsok vrátil, potom som išiel niekde dole, ale to sa mi nepáčilo, tak som vyliezol po svahu hore, na nejakú hrebeňovú cestičku pomedzi smrekovce a odrazu som sa ocitol na červenej. Veľký úspech - akurát mi to trvalo asi 3x dlhšie ako som predpokladal. Vyšiel som na Konské Hlavy a odhadol som, že Stratený Kút bude asi po 20 minútach chôdze. Aj som ho našiel, červeno-biela tyč s heslom bola len kúsok od cesty a hneď som pokračoval ďalej. Pri pohľade na hodiny mi ale bolo jasné, že posledný kopec – Ostrý vrch nad Limbachom asi nestihnem. Motal som sa, stratil veľa času, aj som vyrážal neskoro (v nedeľu ide prvý spoj zo Senca do Pezinka až o ôsmej). No a v novembri je skoro tma. Aj tak som po zostupe do Limbachu skúsil prísť aspoň k tomu kopcu. Zo zelenej značky som odbočil hore a došiel k nejakej farme, odtiaľ pomedzi chaty so zúrivými psami k jazierku (alebo skôr k močiaru), potom kúsok cez les – a hrebeň Ostrého vrchu som mal rovno pred sebou. Ale kým by som sa vytrepal hore, už by sa zotmelo. A schádzať potme v neznámom teréne sa mi nechcelo, tak som to otočil a vrátil sa do Limbachu. Takže som sa nedozvedel, ako sa volá vnučka pána Kraloviča. Heslá na kopcoch totiž vytvárali vetu “Fero má vnučku ...” no a jej meno bolo na Ostrom Vrchu. Prezradil mi to napokon organizátor, keď som mu volal, ako som pochodil na Botocrosse. Až neskoro mi napadlo, že som mohol odvesiť kontrolné heslá a ušetriť tak organizátorovi ďalšiu prechádzku. Tak som mu aspoň pri najbližšom stretnutí kúpil pivo za to, že mi umožnil prejsť tento zaujímavý pochod. Potešilo ma, že som prvýkrát navštívil Cajlanskú Veľkú Homolu a samotný vrchol Korenného vrchu. Niektoré úseky som síce išiel nie veľmi výhodným spôsobom (resp. úplne blbo), ale aspoň som navštívil miesta, kde som ešte v živote nebol (a asi už ani nebudem). Akcia sa mi veľmi páčila, má to štýl a o rok, ak budem môcť, určite prídem!

Z obrovského lisu tečie vínny mušt ako nejaký zelenkavý dážď do cementového kanálu, ktorým prúdi do kadí, kde bude kvasiť. O pár týždňov sa premení na víno. Víno, bohaté na kyseliny a chudobné na alkohol, nebude mať viacej ako šesť či osem stupňov. Víno skutočne nechutné a nehodiace sa na trh. Nápoj, ktorý nik nekúpi na oficiálne bankety, na svadobné hostiny, pretože nemá ani silu ani arómu. V početnej rodine vynikajúcich francúzskych vín je to nevydarené dieťa, ktoré rodičia radšej pred nikým nespomenú, nie aby ho ešte dakomu predstavili.

A tu sa odohrá zázrak. Z najhoršieho francúzskeho vína sa stáva najlepšia pálenka. Skúste destilovať skvostné burgundské - výsledok sa bude rovnať nule. No poslední sa stávajú prvými. Príroda sa rada takto zahráva. Víno z oblasti údolia Charante, z Cognacu, Jaranacu, Segonzacu, nechutné v náročných ústach, rozmaznaných vínami neďalekého Bordeaux, dali do baniek, vydestilovali a zmenilo sa na “eau de vie” vodu života, pálenku, ktorá je idolom labužníkov celého sveta. Komu vďačíme za tento zázrak?

Diablovi, hovorí legenda. Žil raz v 16. storočí noblesný gavalier Jaques di la Croix-Maron. Žil v Sagonzacu, asi dvadsať kilometrov vzdialeného od mestečka Cognac. Venoval tvrdošijnú starostlivosť destilácii vína. Vyrábal však alkohol, ktorý sa nedal piť, ak sa doň nepridali aromatické látky. Raz v noci mal pochmúrny sen: zdalo sa mu že ho diabol varil v pekelnom kotli, aby získal jeho dušu. Nedosiahol však nijaký výsledok. Pán pekiel vidiac, že práca pri “destilácii” duše vzpurného gavaliera je márna, prerušil ju apovedal: “Aby som získal tvoju dušu, bude treba opakovať operáciu, uvidíš, že potom budem mať úspech.”

Jaques di la Croix-Maron sa náhle zobudil a pomyslel si, že by nebolo od veci skúsiť získať nepostihnuteľnú dušu vína tým, že by ho destiloval dvakrát. Tak aj urobil. Ešte raz vydestiloval tekutinu, ktorú získal po prvej destilácii a zbaniek vytekala delikátne voňajúca pálenka, akú predtým nikto nikdy nepil.

Taká je legenda. Pravda je oveľa prozaickejšia, i keď nemenej kuriózna. V dávnej minulosti víno z údolia rieky Charente nedestilovali, ale vozili ho na sever a z prístavu La Rochelle exportovali do Anglicka. Vtedy ho ešte nik neodmietal, veď mnohí boli zvyknutí piť iba ovocné vína a mušty. Počas nejakej vojny okolo roku 1630 bol obchod zablokovaný a vinohradníci nemohli enormné množstvá vína predať. Čo robiť? Vydestilujeme ho, pomysleli si milí vinohradníci. Nemali však dostatok demižónov, a tak teda pálenku uskladnili v sudoch, ktoré nestáli veľa peňazí, veď husté dubové lesy pokrývali oblasť medzi Angouleme a Limoges. Nejaký plný sud predali hneď, ostatné nechali na sklade v pivniciach. A na daktoré aj zabudli na celé roky. Keď potom otvorili tieto staré barely, zistili, že pálenka získala jantárovo žltú farbu, jemnú chuť, celkom novú príjemnú vôňu, ktorú už nebolo treba zlepšovať pridávaním aromatických látok či iných prímesí. Z predtým podradného tovaru, vydestilovaného zo zúfalstva, zostarnutého náhodou, sa zrodil nápoj, ktorý rozniesol meno mesta Cognac do celého sveta tak, že potom z celého sveta začali prúdiť potoky zlata do bánk v Cognacu. Napríklad iba vlani (v roku 1970) tu vyprodukovali vyše sto miliónov fliaš koňaku a z nich osemdesiat miliónov vyviezli do cudziny.

Destilácia je podnes jednoduchá. Robia ju tradičnou metódou: pod kotlami kúria uhlím alebo plynom, elektrinu nepoužívajú. Pec z červených tehál, štvorhranná, medený kotol o objeme šesť až osem hektolitrov. Z neho vychádza “labutí krk”, ktorý sa končí v serpentíne chladiča. Po prvej destilácii, ktorá trvá osem hodín, získajú 25 - 28 percentný destilát. Jeho množstvo sa rovná asi jednej tretine destilovaného vína. Destilát, čiže brouillis, potom vrátia do kotla na druhú destiláciu, ktorú nazývajú bonne chauffe. Trvá dvanásť hodín a je ťažkou skúškou schopností každého destilára, pretože prvé litre destilátu z bonne chauffe sú kalné a nepríjemne zapáchajú. Práve tak aj posledné litre. Nazývajú ich “hlava” a “chvost”. Tie treba odobrať, aby zostalo iba “srdce”, stredná partia destilátu, skutočné jadro destilátu, skutočné jadro vína, jagavá ako krištáľ. “Hlavu” a “chvost” potom vracajú do kotlov s novým vínom, z ktorého získajú budúci brouillis. Bonne chauffe dáva približne šesťdesiatpercentnú pálenku, ktorú nalievajú do sudov, kde potom starne, pričom každý rok stratí asi šesť desatín percenta alkoholu, ktorý sa však nevyparí samotný, ale spolu s ostatnou tekutinou cez póry drevených sudov. Zle by bolo, keby sa tak nestalo, pretože pri stárnutí musí pálenka dýchať.

Pán George Adol, vedúci oddelenia firmy Martell, degustátor, syn degustátorov, ktorí už dve storočia pracujú u toho istého podniku, má nos-radar, ktorý bez ťažkostí - iba privoňaním ku kalíšku - zistí, či je v ňom dvojhviezdičkový (desať rokov starý) alebo trojhviezdičkový (pätnásť rokov starý) koňak. Sprevádzal ma po pivniciach, kde sú storočné alebo temer storočné sudy, opradené baldachýnmi pavučín, ktorých sa nik neodváži ani dotknúť, lebo pavúci sú kamaráti koňaku, ničia červotoče, ktoré by ináč rozožrali sudy. Malými okienkami preniká šeré svetlo - ako v múzeách či v kostoloch. Toto miesto sa nazýva raj a má ho každý veľký výrobca koňaku. V ňom skladuje antikvárne sudy, ktoré naplnili predkovia. Monsieur Adol mi nalieva loňak z roku 1875 (majú tu však aj koňak z roku 1830) a jemná aróma napĺňa miestnosť. Myslím na časy, ktoré prešli od jeho vyrobenia, počas ktorých ležal nehybne v starobylom sude. Spal blažene? Kým vonku sa menili režimy, horela Európa, odohrávali sa spoločenské premeny, nie menej závažná premena zmetala obsahom brucha mierumilovných sudov z dubových dýh presiaknutých alkoholom a donútených prenechať vsetko svoje dobro: trieslovinu a ostatné, z čoho má koňak horkastú príchuť, hnedastú farbu a príjemnú vôňu. Súčasne pórmi dreva a okolo zátky vnikal i k alkoholu vánok. Vnikal nenásilne, alkohol oxidoval, a tak vznikali voňavé estery. Je to premena pomalá, ale radikálna, ktorá odmeňuje svojich veteránov vytúženými titulmi, vyznamenaniami: V. S. O. P. - very superior old product (po tridsaťročnom starnutí), V. S. O. - dvadsať rokov, V. O. P. za starnutie pätnásť až tridsať rokov. Ale ako všetky premeny aj táto si vyžaduje svoje obete: v priebehu 25 rokov sa vyparovaním stratí z 350 litrového suda 100 litrov koňaku.

Pýtam sa pána Henryho Coquillauda, riaditeľa Bureau national du Cognac, koľko sudov leží na sklade v celej zóne. “Okamžik, povie nám to elektronický počítač. Ním sledujeme celú produkciu, nič mu neujede. V jeho magnetickej pamäti je zaregistrovaných 57 000 účtov - toľko tu máme vinohradníkov. Podľa zákona každý vinohradník musí ohlásiť množstvo hrozna, ktoré sa mu urodilo, koľko z neho získal vína, koľko vína si nechal pre seba a ostatných na vypitie, koľko vína odovzdal do páleníc. Majitelia páleníc musia zas hlásiť, koľko vína destilovali, koľko z neho získali pálenky, aké množstvo dali do sudov starnúť, z čoho, samozrejme, odpočítame podiel anjelov..."

“Z čoho odpočítame podiel anjelov. Dve-tri percentá, ktoré sa každý rok vyparia. Odjakživa sa táto časť nazýva podiel anjelov, pretože stúpa do nebies. Je to pre nás veľká strata, ale je nevyhnutná, ak chceme získať seriózny produkt.”

Prichádza odpoveď z computera: na sklade je presne 653 552 sudov, každý o objeme 350 litrov. To predstavuje približne pol miliardy fliaš. Po krátkom výpočte zisťujeme, že každý rok stúpa do nebies pre anjelov obsah “púhych” dvanásť miliónov fliaš, ináč povedané: ročný export do NSR a Belgicka dovedna.

“A nie je možné, - pýtam sa - dovážať do Cognacu hrozno z iných francúzskych oblastí?”

“Je menej riskantné”, hovorí, “prepašovať lietadlo Mirage z parížskeho letiska Orly do Izraela ako strapec hrozna z inej oblasti do Cognacu. Kto by riskoval urobiť takú vec, vystavil by sa najťažším sankciám. Ak by sa to zistilo - a určite by sme to zistili - potom by všetka produkcia toho pašeráka stratila právo na pomenovanie cognac. Toto meno prináleží iba pálenkám, ktoré sú vypálené v oblasti Cognacu v údolí Charente, pričom víno, z ktorého sa pália, musí pochádzať výlučne z hrozna, čo sa urodí len tu.”

Treba však povedať, že nie každý koňak je koňak, chcem povedať ten najlepší. Táto oblasť je totiž rozdelená podľa poradia kvality na šesť podoblastí: Grande Champagne, z ktorej je najlepší destilát, najjemnejší a najpomalšie starne (táto oblasť Champagne nemá nijakú spojitosť s Champagne, ktorej strediskom je Reims, kde vyrábajú famózne šumivé vína), Petites Champagnes, Borderies, ktorých destilát starne najrýchlejšie, Fins Bois, Bons Bois a Bois Ordinaires.

Computer ráta ďalšie údaje. Minulý rok predali 80 miliónov fliaš, z nich iba pätinu na francúzskom trhu. Najväčšie množstvo koňaku ide do Anglicka. Z Anglicka však pochádzajú aj prví majitelia páleníc, ktorí tunajšie víno destilovali priemyselným spôsobom. Roku 1740 istý írsky dôstojník, ktorý bojoval vo Francúzsku, zostal v tejto krajine ranený. Raz ochutnal pálenku z Cognacu, zachutila mu a poslal preto zopár sudov do svojej vlasti, kde mala veľký úspech. Keď sa vylízal zo zranení, rozhodol stať sa exportérom. Menoval sa Richard Hennessy. Spoločnosť, ktorú založil, žije a prosperuje doteraz. Z Jersey pochádzal Martell, z Anglicka Hine a Courvoisier, zo Škótska barón Otard.

Francúzi sú vo svojom vzťahu k dejinám konzervatívni. Ale keď sa spoločnosť Otard chváli tým, že má sídlo v zámku Valois, kde sa narodil kráľ František I., porazený v bitke pri Pavii a spoločnosť Courvoisier tým, že Napoleon pil ich koňak, (všetci zamestnanci tejto spoločnosti majú na kravate podobizne imperátora), robia to nielen kvôli obchodu, ale aj preto, že koňak je dieťaťom času.

Mestečko Cognac má 23 000 obyvateľov (v roku 1971). Jeho ulicami sa tiahnu nízke staré domy. Ale veľa nových mercedesov parkuje pri ich chodníkoch. Tunajší ľudia dobre zarábajú. Tu sa neštrajkuje. Tu sa neštrajkovalo ani v búrlivom máji 1968. Hlavám jeho obyvateľov neškodí koňak viac než obyvateľom Vichy pitie minerálky. Na uliciach nevidieť opitých, ľudí s nosom tvaru baklažána. Ľudia tu majú jemné nosy. Tí s najjemnejšími chodia do školy degustátorov od novembra do mája - štyri dni v týždni. Riaditeľ školy Jean Audemard hovotí: “Všetko je vlastne vecou nosa a chuťových teliesok na podnebí úst, trba k tomu už len pamäť na vône. Pri ochutnávaní vína je dôležité, ako chutí v ústach, pri práci s koňakom zas čuch.”

“Je to povolanie, ktorému sa možno naučiť iba pomaly, skúsenosťami. To ostatné je len tréning. Treba však na to aspoň dvadsaťročnú prax.”

“Nie. Skutočne ťažké však je vedieť dnes povedať, že tento destilát stojí za námahu, aby sme ho nechali starnúť; ťažko predvídať, že o desať, dvadsať rokov z neho bude dobrý či menej dobrý koňak.”

Degustátori sú sudcami nad osudom koňaku. Prinášajú rozsudky, píšuc na sudy tajuplné čísla a znaky. Oni sú zárukou, že o mnoho rokov v nich bude vynikajúci produkt. Pri svojej práci používajú kalíšky tvaru tulipánu modrej farby, aby neboli ovplyvnení vzhľadom nápoja; berú kalíštek do ruky tak, že prstami sa dotýkajú iba spodného okraja stopky. To preto, aby pri ochutnávaní a ovoniavaní destilátu zostala ruka čo najďalej od nosa a neovplyvňovala ich svojím pachom.

“Koľko ľudí”, opýtali sme sa nakoniec starostu mesta Cognac, “žije priamo či nepriamo z výroby koňaku?”

“Francúzsko zarába viac exportom lietadiel Mirage alebo vývozom koňaku?”

“Koňaku, samozrejme. Dosiahli sme ročnú produkciu v hodnote vyše 160 miliónov dolárov”, usmieva sa spokojne.

“Aký pocit máte z toho, že ste starostom mesta, ktorého meno sa najčastejšie na celom svete vyslovuje?”

“Nijaký. Už som si zvykol, veď som starostom vyše osemnásť rokov. Umiernený radikál, ak by vás to zaujímalo.”

Nádherné mesto, slávne, aj starosta má slávne meno. Menuje sa (skutočne!) Alexander Dumas.

Cesare Marchi, DOMENICA DEL CORRIERE, Miláno
prevzaté z EXPRES č.10, 6.3.1971

To, že pôsobivými trikmi sa ľudia zaoberali už v staroveku, svedčí aj "filozofický kameň", matematika, inžiniera a vynálezcu Heróna z Alexandrie. Nešlo síce o žiadny kameň, ako zvádza názov, ale o dômyselné zariadenie premieňajúce vodu na víno. Zariadenie malo podobu bežného džbánu, ktorý bol ale vo vnútri rozdelený na dve komory a opatrený niekoľkými otvormi. Od spodnej komory viedla vo vnútri ucha trubička. Ak sa pri nalievaní tekutiny nenápadne prstom upchala, nemohol zo spodnej komory uniknúť vzduch, resp. iná tekutina ako napríklad víno, ktorú tam šikovný staroveký "kúzelník" umiestnil predtým. Pokiaľ budeme držať trubičku upchatú, spôsobí to, že sa obe tekutiny nezmiešajú. Tak sa môže pred zrakmi udivených ľudí naliať do džbánu obyčajná voda a následne z neho vylievať čisté víno. Môže sa zdať, že takáto hračka má iba malý význam. Dokazuje však, aké veľké znalosti fyziky Herón vo svojej dobe mal. Možno aj preto označujú Heróna z Alexandrie za najväčšieho experimentátora antiky.

Jednou zo slávnych ilúzií, ktoré svet nikdy sám neodhalil, patrí aj vynález bratislavského rodáka Volfganga Kempelena. Jeho šachový automat o veľkosti písacieho stolíka úspešne brázdil a udivoval kráľovské i cisárske dvory Európy 18. stroročia. Vo svojej dobe sa stal pravým módnym hitom. Zahral si s ním aj samotný Napoleon, či filozof Voltaire. Podľa neskôr objavených prameňov bol vo vnútri konštrukcie skrytý šachista fyzicky skromnejších rozmerov, ktorého prítomní svedkovia či diváci šachového duelu nemali možnosť objaviť ani po otvorení mechanizmu. Bránil im v tom dômyselný systém mýliacich zrkadiel postavených pod rôznymi uhlami i maskujúcich priečok. Podľa dnešnej interpretácie nešlo vlastne ani o podvod, pretože sám konštruktér upozorňoval na to, že ide iba o ilúziu, hoci pravé tajomstvo šachového “zázraku” nikdy nevysvetlil.

Závislosť je podľa medicíny stav charakterizovaný naliehavou túžbou opakovane privádzať do tela látky alebo vykonávať isté činnosti. Tie sa označujú ako návykové konanie. Okrem tých "klasických", ako je napr. závislosť na alkohole alebo drogách, má každá doba aj svoje špecifické, ktoré často vychádzajú najmä z aktuálnych trendov. Výnimkou nie je ani tá naša - exorexia.

Napriek tomu, že vyšportovaná postava patrí medzi vyzdvihované a zdravé ciele, príliš veľa hodín strávených cvičením môžu ublížiť nielen fyzicky, ale aj psychicky. Vtedy hovoríme o exorexii, závislosti na cvičení, ktoré už nedokáže jedinec kontrolovať a už vôbec nie s ním prestať. Najmä médiá nabádajú tých, ktorí chcú schudnúť, aby sa namiesto hladovania venovali športu, s ktorým dosiahnu lepšie a trvácnejšie výsledky. Jedinec trpiaci exorexiou sa napriek tomu, že nebezpečne schudne, naďalej vyžíva v športe a ani si neuvedomuje, že sa stáva od neho závislý. Nedokáže si predstaviť čo i jediný deň bez cvičenia, verí, že jeho organizmus zvládne čokoľvek, prísne si kontroluje stratu a kvôli tréningu dokáže obetovať vzťahy, priateľov i svoj všetok voľný čas. Ak vynechá čo i len jeden tréning, okamžite sa u neho dostaví pocit viny. Americká organizácia, ktorá sa zaoberá problémami stravovania, definuje exorexiu ako chorobu, ktorá je novodobý nástupca doteraz známych diagnóz zapríčinených chudnutím.

V čísle MKD apríl – máj 2015 Jožo Rosina uvádza rebríček počtu účastí na Trnavskej stovke (po tej z roku 2014). Pokiaľ si pamätám, tak v MKD 5/2011 Jožo Rosina uverejnil zoznam účastníkov Trnavskej stovky a ich účastí na nej do konca roku 2010. Podľa tohto zverejnenia mám na T–100 uvedených absolvovaných 19 ročníkov, z toho 18 úspešne. Čo sa týka tohto čísla, nepreveroval som, či je správne alebo nie. Ale od tohto čísla sa odpichujem.

Po odchode Petra Minárika na turistické chodníčky tam hore od roku 2011 T–100 spoluorganizujú Tesla Bratislava a Atóm Jaslovské Bohunice. V roku 2011 som bol požiadaný Ivanom Nižnanom, či by som nepomohol s organizáciou tohto podujatia. Mal som počiatočné námietky, práve pre tento rebríček, či mi bude vôbec započítané absolvovanie T-100. Ivan niekoľko raz zdôrazňoval, a aj zdôrazňuje (a Chrapčiakovi to stále vyhadzuje na oči – naposledy 13.5.2015 v Albatrose), že spoluorganizátori, ktorí sa nachádzajú na kontrolách tejto akcie, majú započítanú túto akciu do plnenia VOPT, teda, že túto akciu aj absolvovali. Tak to beriem a v rokoch 2011 – 2014 som bol na štarte T – 100 a v roku 2014 aj na kontrole na Rosničkovej lúke. Mám z týchto rokov aj diplomy.

A čuduj sa svetu, Rosina uverejní znova zoznam v MKD č. 4 – 5/2015, kde pri mojom mene svieti oznam, že na T – 100 mám ukončených 21 ročníkov, z toho 20 úspešne. Poslednýkrát T-100 som sa podľa Rosinu mal zúčastniť v roku 2013. Samozrejme o roku 2014 nehovorí, pretože ako úspešný stovkár (rozumej Rosina) v roku 2014 neprešiel cez Rosničkovú lúku (to na tej kontrole som bol ja). Tak si to asi potrebuje nejako naštelovať.

Ak má byť pravda, že organizátori majú mať započítané absolvovanie akcie, tak mi to vychádza, že keď v roku 2010 som mal 19 ročníkov a keď k tomu prirátam ročníky 2011 – 2014 (vypisujem slovom plus štyri ročníky), tak to číslo malo byť 23 ročníkov a nie 21 ročníkov ako uvádza Rosina.

Spracoval som do prehľadnej tabuľky všetkých tých organizátorov T–100 (ktorí sú uvedení aj v rebríčku za rok 2014 aj v rebríčku za rok 2010), čo robili kontroly v rokoch 2011 – 2014. Bol by som uviedol aj Bahura alebo Mariána Nižnana alebo Petra Hrdličku, ale tí sa v publikovaných zoznamoch nenachádzajú.

Matematika je jasná. Ivan Nižnan má započítané naviac dva ročníky (viem o tom, že viackrát reklamoval nižší počet započítaných ročníkov, takže mu to asi dali na pravú mieru), Peter Bada a Ty máte započítaných o jeden ročník menej a ja mám započítané o dva ročníky menej.

Daj to Ivanovi. Snáď spraví také kroky, aby sa takéto problémy už neopakovali. Tieto problémy sa opakujú od roku 2011 rok čo rok.

Pri vyhodnocovaní úspešného absolvovania Trnavskej stovky došlo k zámene kontrolných lístkov medzi účastníčkami Silvie Sklenárovej a Lindy Nemcovej, tak sa stalo, že v zozname účastníkov je nesprávne uvedené, že celú trasu T-100 absolvovala Silvia Sklenárová, pričom v skutočnosti celú trasu prešla Linda Nemcová. Za nedopatrenie sa ospravedlňujeme.

Poradie v rebríčku po roku 2014 / po 2010	Meno	Rok narodenia	Bydlisko	Počet účastí	Ročník poslednej účasti na T-100
				Rok 2014
				Rok 2010
9.	Nižnan Ivan	1944	Bratislava	28/26	Rok 2014
16.	Nižnan Ivan	1944	Bratislava	22/20	Rok 2010
Rozdiel:				+ 2

Poradie v rebríčku po roku 2014 / po 2010	Meno	Rok narodenia	Bydlisko	Počet účastí	Ročník poslednej účasti na T-100
				Rok 2014
				Rok 2010
10.	Bada Peter	1940	Trnava	27/25	Rok 2014
10.	Bada Peter	1940	Trnava	24/22	Rok 2010
Rozdiel:				-1

Poradie v rebríčku po roku 2014 / po 2010	Meno	Rok narodenia	Bydlisko	Počet účastí	Ročník poslednej účasti na T-100
				Rok 2014
				Rok 2010
24.	Groman Peter	1959	Trnava	21/20	Rok 2014
23.	Groman Peter	1959	Trnava	19/18	Rok 2010
Rozdiel:				-2

Poradie v rebríčku po roku 2014 / po 2010	Meno	Rok narodenia	Bydlisko	Počet účastí	Ročník poslednej účasti na T-100
				Rok 2014
				Rok 2010
36.	Farkašovský Laco	1937	Bratislava	16/15	Rok 2014
50.	Farkašovský Laco	1937	Bratislava	12/11	Rok 2010
Rozdiel:				0

Poradie v rebríčku po roku 2014 / po 2010	Meno	Rok narodenia	Bydlisko	Počet účastí	Ročník poslednej účasti na T-100
				Rok 2014
				Rok 2010
32.	Šoula Pavol	1954	Bratislava	18/15	Rok 2013
41.	Šoula Pavol	1954	Bratislava	15/12	Rok 2010
Rozdiel:				-1

Poradie v rebríčku po roku 2014 / po 2010	Meno	Rok narodenia	Bydlisko	Počet účastí	Ročník poslednej účasti na T-100
				Rok 2014
				Rok 2010
45.	Porubanec Cyril	1937	Bratislava	13/13	Rok 2011
45.	Porubanec Cyril	1937	Bratislava	12/12	Rok 2010
Rozdiel:				0

Pešo
Por.	Meno	nar.		bydlisko		trasa [km]		MKSD	SSD	iné pochody 100 km
1.	Achberger Ján	1995		Svätý Jur		100
2.	Benedikovič Svetozár	1971		Veselé		30
3.	Benedikovičová Sáva	1999		Veselé		30
4.	Búlik Ján	1957		Trenčín		100
5.	Dunajčík Peter	1956		Bratislava		80		A		TT, BA, HA
6.	Greguš Dalibor	1977		Križovany		100		A	A	TT, BA, +3
7.	Groman Peter	1959		Trnava		56		A		TT, BA, RH
8.	Halák Peter	1955		Nové Mesto nad Váhom		56
9.	Hoblík Ľubomír	1956		Špačince		100
10.	Izakovič Andrej	1998		Bratislava		100
11.	Jančík Ondrej	1942		Trnava		100		A	A	TT, BA, HA, LAZ
12.	Janechová Katarína	1982		Trnava		100		A	A	TT, BA, +3
13.	Januška Stanislav	1957		Trenčín		100		A	A	TT, BA, LAZ, +6
14.	Kadlečík Ivan	1964		Veľké Kostoľany		100		A	A	TT, BA, +4
15.	Kováč Peter	1975		Pezinok		100		A	A	TT, BA, +4
16.	Magnús Jozef	1974		Dolný Lopašov		100		A		TT, BA
17.	Miezga Dušan	1974		Vrbové		100
18.	Opatovský Peter	1964		Vrbové		100		A		TT, BA
19.	Orolínová Jana	1966		Suchá nad Parnou		100
20.	Otépka Miroslav	1959		Hlboké		100
21.	Otépka Pavol	1965		Hlboké		100
22.	Páchnik Ctibor	1953		Bratislava		100		A		TT, RH, LAZ
23.	Reiter Svatopluk	1958		Trenčín		100
24.	Sabo Joko	1965		Trnava		100
25.	Srnka Pavol	1944		Trnava		80
26.	Suchoň Daniel	1990		Špačince		80
27.	Suchoň Tomáš	1990		Špačince		80
28.	Suchoňová Gabriela	1983		Horné Dubové		56 + 44C
29.	Surán Július	1940		Tlmače		100		A	A	TT, BA, +3
30.	Valach Peter	1950		Špačince		56
31.	Vávro Rastislav	1971		Trnava		100		A	A	TT, BA, +3
32.	Virsik Felix	1970		Bratislava		100		A		TT, LAZ
33.	Šulek Karol	1950		Trnava		100		A	A	TT, BA, RH, HA

Poznámky:
TT - Trnavská stovka
BA - Bratislavská stovka 2x50 a dosť
HA - Haličská stovka
RH - Rudohorská stovka
LAZ - Lazová stovka
MKSD - Malokarpatský Superdiaľkoplaz
SSD - Slovenský Superdiaľkoplaz

Cyklo
Por.	Meno		nar.		bydlisko		trasa [km]
1.	Augustin Miloš		1965		Trnava		100
2.	Babišík Milan		1963		Trnava		100
3.	Behúl Jozef		1963		Trnava		51
4.	Čambál Peter		1979		Trnava		100
5.	Čízy Ľubomír		1982		Veľké Kostoľany		100
6.	Bucár Igor		1990		Most pri Bratislave		100
7.	Hybela Tomáš		1982		Malženice		100
8.	Kalaš Erik		1978		Veľké Kostoľany		100
9.	Kyselicová Kucek Martina		1983		Nové Mesto nad Váhom		100
10.	Kollár Peter		1983		Veľké Kostoľany		100
11.	Kubiš Jozef		1969		Paderovce		100
12.	Lehuta Zdeno		1998		Špačince		56
13.	Kucek Vladimír		1982		Nové Mesto nad Váhom		100
14.	Malečka Ján		1964		Piešťany		100
15.	Minarovičová Katarína		1991		Suchá nad Parnou		56
16.	Nádaský Martin		1976		Malženice		100
17.	Radošovský Jozef		1976		Veľké Kostoľany		100
18.	Selnekovič Andrej		1997		Špačince		100
19.	Suchoň Juraj		1985		Špačince		56
20.	Vidlička Samuel		1997		Špačince		100
21.	Viktory Pavol		1976		Trnava		100
22.	Virgovič Miroslav		1989		Pezinok		100
23.	Zvarud Marián		1987		Piešťany		100

Celkove sa zúčastnilo 56 účastníkov
- pešia trasa: 33 účastníkov
- cyklo trasa: 24 účastníkov
- jeden účastník časť trasy prešiel pešo a časť cyklo, spolu 100 km
- celú 100 km trasu pešo zdolalo 23 účastníkov
- celú 100 km cyklo trasu zdolalo 19 účastníkov
- v cieli 100 km trasy bolo udelených 15 ocenení MKSD a 9 ocenení SSD

Súťaž alebo ocenenie Malokarpatský superdiaľkoplaz (MKSD) má už pekný kopec ročníkov za sebou. Vznikol na prelome storočí, ešte v minulom tisícročí. Prvý ročník sa organizoval v roku 1997. Bolo to v čase, keď sa na Slovensku rušil jeden stokilometrový pochod za druhým a boli to aj známe a populárne stovky. Len čo pamäť dovolí, prestali sa organizovať stovky ako Trenčianska, Popradská, Nitrianska, len v Bratislave bolo päť klubov, ktoré organizovali stovky Vojenská akadémia, Stavbárska stovka, Vinohrady, Štart, Tesla a jednu stovku z Myjavy do Bratislavy v spolupráci s Teslou organizoval aj Ing. Ondrej Rím z Bratislavy, nie z Ríma. Je to ten turista, ktorý bol propagátorom diaľkových pochodov v rajóne Malé Karpaty. Je to ten istý turista, ktorý ako prvý absolvoval Trnavskú stovku oboma smermi v jednom termíne. Nakoniec na Slovensku sa organizovalo takýchto pochodov iba päť. Popri troch malokarpatských stovkách boli to ešte Rudohorská stovka a Haličská stovka. Aj Haličskej stovke hrozil zánik, ale vďaka aj malokarpatským turistom, ktorí zorganizovali “zájazd” na Haličskú stovku, sa konal aj krízový ročník tejto stovky a táto stovka sa organizuje dodnes. Dokonca sa pripravuje aj budúcoročná jubilejná Haličská stovka (20. ročník), ktorú chcú organizátori patrične osláviť a už na tohtoročnej stovke nás pozývali na tú ich jubilejnú stovku. Patrilo by sa, že keď sme pomáhali zachraňovať stovku, mali by sme byť aj pri oslave. Haličská stovka v rámci nášho stovkového programu má pridelený presný termín konania v posledný májový víkend, po ktorom nasleduje prvý júnový víkend s Trnavskou stovkou. V snahe zastabilizovať a spopularizovať malokarpatské stovky sa rozhodli organizátori týchto troch stoviek na čele s Petrom Minárikom organizovať súťaž MKSD (Malokarpatský superdiaľkoplaz) a o niekoľko rokov sa to rozšírilo i o SSD (Slovenský superdiaľkoplaz). Myslím si, že MKSD bol dobre vymyslený projekt, o čom svedčí i počet úspešných turistov, ale i účasť turistov zo zahraničia (Čiech, Maďarska, Švajčiarska), rozšírenie o SSD, ale aj skutočnosť, že rovnakú súťaž o niekoľko rokov neskôr začali organizovať aj v Čechách CS 10 (bez “zaplatenia” licenčného poplatku s tým, že do súťaže je zapojených viac stoviek a aj niektoré Slovenské stovky). Základným pravidlom pre MKSD bolo a ešte aj je absolvovanie v jednom roku v plnej kilometráži všetky tri malokarpatské stovky. To je základná podmienka aj pre SSD.

V roku 2015 prichádza k menšej úprave v kritériách, ktoré si vyžiadali okolnosti.

Organizátori tretieho pochodu MKSD - Špačinskej stovky dlhodobo avizovali, že organizovaním ich jubilejnej stovky v roku 2014 s organizáciou pochodu Špačinská stovka končia. Začiatkom tohto roku to aj oficiálne oznámili, takže zostávajúci organizátori MKSD sa dohodli, že pre rok 2015 ako povinné stovky zostávajú Trnavská a Teslácka stovka s tým, že ako tretia stovka do MKSD sa bude rátať niektorá z ďalších stoviek organizovaných na Slovensku.

Toto rozhodnutie je platné aj teraz, aj keď napriek prehláseniu, že sa s pochodom končí, sa Pochod ŠPCH nakoniec konal i keď sa konal v inom termíne. Je samozrejmé, že ten turista, ktorý napriek všetkému do Špačiniec prišiel a stovku absolvoval, bude sa mu táto stovka zaratúvať do MKSD a nemusí “zháňať tretiu stovku po Slovensku”.

Zoznam turistov, ktorí v roku 2015 absolvovali dve povinné stovky do MKSD (T-100 a Tesla).

Ocenenie MKSD alebo SSD pre rok 2015 môžu získať iba uvedení turisti (20 turistov), ktorí splnili podmienku absolvovať “povinné” stovky T-100 a Tesla.

Turisti, ktorí absolvovali všetky tri pôvodne stovky, teda aj Pochod ŠPCH sú:

K nim sa pridávajú turisti, ktorí namiesto Pochodu ŠPCH majú absolvovanú inú Slovenskú stovku:

Ocenenie SSD 2015 môžu získať z uvedených 14. turistov len tí, ktorí absolvovali ešte ďalšie dve slovenské stovky (dohromady päť diaľkových pochodov).

Podľa našich informácii ďalšie dve stovky absolvovali: Karol Šulek, Peter Groman, Peter Kováč, Dalibor Greguš, Ondrej Jančík, Ivan Kadlečík, Rastislav Vavro a samozrejme, že Suran von turista.

Nemáme dôveryhodné výsledky z iných slovenských stoviek, ale MKSD pre 2015 sa nám podarilo dôveryhodne uzatvoriť (zásada, že podmienkou získania SSD je zisk MKSD je platná). SSD, okrem už vyššie uvedených osem turistov, môže získať ešte aj niekto, kto popri absolvovaní T-100 a stovky Tesla doloží absolvovanie ďalších stoviek do počtu päť. Reklamovať treba čo najskôr, taniere budeme objednávať začiatkom budúceho roku.

1.1.2016 NOVOROČNÉ STRETNUTIE POD ROZHĽADŇOU NA VEĽKEJ HOMOLI
(piatok) 12. ročník Modranský turistický spolok, RR KST Malé Karpaty

9.1.2016 ZIMNÝ PRECHOD POVAŽSKÝM INOVCOM 41. ročník
(sobota) KST ATÓM Jaslovské Bohunice

30.1.2016 ZIMNÝ VÝSTUP NA KLENOVÚ 9. ročník
(sobota) Turistické združenie Dolný Lopašov

13.2.2016 ZIMNÝ PRECHOD ČIERNOU SKALOU 31. ročník
(sobota) TJ ATOM Jaslovské Bohunice

20.2.2016 ZIMNÉ VÝSTUPY NA MALOKARPATSKÉ VRCHOLY 19. ročník
(sobota) Výstup na Skalu (pri Lozorne) KT KST Via Danubia Bratislava

Občasník (od roku 2015) MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tematikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s ním v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohto čísla: príprava textových podkladov - Pavol Šoula a autori príspevkov, konečná úprava textu a príprava obrazovej náplne - Pavol Šoula, distribúcia - Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.

*Čo hovorí*	*Čo si myslí*
Áno	Nie
Nie	Áno
Možno	Nie
Potrebujeme	Chcem
Rob čo chceš	Budeš to ľutovať
Ale áno, urob to	Nechcem aby si to robil
Ja nie som nahnevaná	Jasné že som! Ty debilko
Ten gauč sa sem nehodí	Chcem nový dom
Chcem novú posteľ	..a nábytok a kuchyňu ..a..
Miluješ ma?	Chcem niečo drahé!
Ako veľmi ma miluješ?	Kúpila som si niečo veľmi drahé
Za minútku som hotová	Pokojne sa vyzleč, vyzuj a pusti si telku
Nie som v tom tučná?	Povedz, že som krásna a chudá a sexi...
Ja nekričím	Samozrejme že kričím, lebo je to dôležité!
Ja som to hovorila	Ja mám vždy pravdu
Prepáč	...”to nikdy nepoviem”...

*Čo hovorí*	*Čo si myslí*
Som hladný	Som hladný
Som unavený	Som unavený
Chce sa mi spať	Chce sa mi spať
Chceš ísť do kina?	Rád by som sa s tebou vyspal
Môžem ťa pozvať na večeru?	Rád by som sa s tebou vyspal
Môžem ti niekedy zavolať?	Rád by som sa s tebou vyspal
Pekné šaty	Pekné kozy
Pekné topánky	Pekné nohy
Toto sa mi páči viac	Mňa vážne nebaví nakupovať
Áno, páči sa mi tvoj nový účes	Je úplne rovnaký, ako ten pred tým
Áno páči sa mi tvoj nový účes	Stálo to 50 eur a nie je vidieť žiadny rozdiel
Čo sa deje?	Zase máme svoje dni?
Čo sa deje?	No, dnes zo sexu nebude nič...
Milujem Ťa	Chcem sa s Tebou vyspať. Hneď!
Ja Ťa tiež milujem	No tak som to povedal a už by sme sa mohli venovať sexu
Za chvíľu som doma	Dnes už neprídem