MALOKARPATSKÝ  DIAĽKOPLAZ

12/1999

ZIMA

Poznáte tú chvíľu? Ešte včera chladný vietor preháňal po opustených strniskách žlté listy neskorej jesene. Ešte včera ostré dažďové kvapky bičovali zorané polia. Ešte včera husté šedé hmly sadali do dolín a čierne mraky ukrajovali z vrcholov hôr.

A potom prišla tá noc veľkej premeny. Ochladilo sa a k ránu napadal prvý sneh. Tie mokré vločky ešte nenašli zem pripravenú, zamrznutú a preto sa rýchlo topia. My však cítime výzvu. Je to volanie zimy, že čo nevidieť bude tu, aby prevzala svoju moc. Potom vybieli hory a lúky a zjemní vrásky KRAJINY.

A ty niekde tam, kde necítiš chlad zimných víchrov, hoci ich počuješ, zamyslíš sa nad tým, čo rok dal a čo vzal.

A ráno vieš, že treba ísť. Čaká Ťa nová cesta. Bude biela, ešte stále a dlho biela... Prejdeš horami a dolinami, ktorými si už kráčal, ale tak dávno, že sa zmenili na nepoznanie. Budeš prechádzať miestami, kde si prežil chvíle a udalosti, o ktorých si myslel, že spomienky na ne nikdy nevyblednú, ale vidíš, že dnes sú už bledšie ako ten sneh. Stretneš sa s vecami, ktoré Ti kedysi patrili, ale dnes sa Ti budú prihovárať rečou, ktorej už dávno nerozumieš. "C’est la vie!"

A čo Ťa čaká tam v diali? Možno Ti odpoveď dajú slová pána Masefielda:

"A biela je tá cesta a ňou sa musím dať,
môj krok za sviežou trávou ňou mieri na západ
kde hrejivé sú srdcia, spev drozda, krásny kraj
ten kraj západný, v ktorom som doma naozaj."

Ivan Košický

NÁŠ ROZHOVOR

Janka Obdržálková - okrúhle životné jubileum

Konečne sme sa dočkali, že medzi jubilantami sa ocitla aj prvá žena turistka-diaľkoplaz. Samozrejme, že to sme si nemohli nechať ujsť a výsledkom nášho snaženia je tento rozhovor.

MKD: - Keďže sme Ťa trochu prekvapili s tým, že naše údaje neklamú a že je to pravda,že už si sa aj Ty dostala medzi nás veteránov a budúci rok rozšíriš rady vystupujúcich na Tlstú, začnime radšej pekne od začiatku. Tvoje turistické začiatky?

J.O.: - Tie sa viažu ku ktorejsi lúke v Črmeli pri Košiciach, na školskom výlete, keď som mala desať rokov. Nikdy som nepatrila medzi "dobručké" dievčatká, ktoré dokázali sedieť na deke celé hodiny. Ja som sa z deky zdvihla a išla som sa cez lúku pozrieť, čo sa deje za kríkmi. Zbadala som vlniaci sa chodníček, vydala som sa po ňom a potom ešte ďalej... Pravda, zbadali, že som zmizla, hľadali ma a triedna ma poriadne vyhrešila. Potom to boli vychádzky v okolí Furče. Po presťahovaní do Bratislavy som dôkladne "prešpikovala" chodníčky v okolí cvičnej lyžiarskej lúky, neskôr prišla Marianka. Keď som ako 20-ročná chemička zvládla z Koliby na Pezinskú Babu a naspäť za 11 hodín a hoci kolibský čas na tur.smerovníku /od konečnej zast.trolejbusu/ bol "dych vyrážajúci" sedem hodín len na Babu, tak som bola turisticky riadne "chytená".

MKD: - Tvoj prvý turistický pochod, prvý DP, prvá stovka a dojmy z nich?

J.O.: - Medzi moje prvé turistické výlety patril výlet na Pavlovské vrchy s členmi Turist Unionu, klubu, do ktorého som vtedy vstúpila. Bolo krásne slnečné počasie a veľmi sa mi páčil hrebeň kopcov včítane Dívčich hradov, Sirotčího hrádku a Stolovej hory. Prvý DP bol Malokarpatský DP, ktorý organizoval TJ Turist Union. Aj tu som mala šťastie, časť pochodu som išla sama a zbytok so skupinkou turistov. Tu som sa znovu zoznámila s Ďurim Sojkom, spolužiakom môjho staršieho brata v Košiciach. Do cieľa som prišla krásne po 8,5 hodinách. Jedla som celú cestu surové uhorky.

Mojou prvou stovkou bola vlastne Trnavská stovka v roku 1982, ktorá mala svoju predohru. Zazvonil telefón a ozvala sa mi setra. Vraj sa dozvedela, že sa chystám na na tú "stovku", či je to pravda? Hoci ma presviedčala, či som sa vraj nezbláznila, aby som sa spamätala, nech si uvedomím čo je to za diaľku. Nevzadala som sa. Na štarte nás bolo viac začiatočníkov: Dana Hromkovičová, Tánička Bušinská, Ďuri Sojka, ja, mladý muž, ktorého oslovovali "Šimi" a myslím, že aj ďalší. Skúseným naším vodcom bol Vilo Vida. Šli sme kľudnejším tempom, aby sme to zvládli. Danka si na jednom klinci natrhla nohavice, Táničku a mňa žrali komáre a Vilo bol stále hladný. Ako vodca zapracoval na jedničku, previedol nás cez všetky kritické miesta, ako sú Buková, Raková, Mihalinová, až do Dobrej Vody. Tam sme sa z Dankou "utrhli" a do Brezovej sme priam leteli. Cítila som sa v pohode. Z našej skupiny to nevzdal nikto.

MKD: - Teraz už si známa ako pravidelná účastníčka T-100. Ako sa na ňu pripravuješ a aký doping používaš?

J.O.: - Musím sa priznať, že moja príprava nie je najlepšia. Ale snažím sa, aby som dovtedy mala nachodených aspoň päť, šesť 50 km pochodov. Ale tento rok som však absolvovala len niekoľko pochodov a na "diaľkáči" v Mladej Boleslavi som dokonca silne nachladla a priedušky ma trápili vyše mesiaca. A takto som bola "pripravená" na stovku. A doping? Mojím dopingom je moje predsavzatie, že tento pochod dokončím. Mali by to byť predovšetkým nachodené kilometre. Okrem toho by som potrebovala nesmiernu húževnatosť istého smoliarskeho diskára. Ktorého? Janko Kyselica jeho meno vie.

MKD: - Aké máš vlastné skúsenosti zo stoviek, jesť na nich či nejesť, piť či nepiť, spať či nespať a pod?

J.O.: - Nejesť? Nepiť? Ani náhodou! Počas svojej diaľkárskej "kariéry" som od hladu a smädu už skoro odpadla. Poviem to, vôbec to nie je nič príjemné. Jesť a piť treba osvedčené jedlá a nápoje, každý /aspoň trochu skúsený/ vie, čo mu najlepšie sedí! Vhodné sú džúsy, ale i pivo a štamprlík nie je k zahodeniu /ale s mierou!/. Môže sa stať, že človek nemá chuť jesť, no chodí, ale v tomto prípade nie je možné túto skutočnosť ignorovať, môže sa Vám to postupne vypomstiť. Vhodný je med, hroznový cukor, hašlerky a pod.

MKD: - Janka a čo po stovke?

J.O.: - Nakoľko som len slobodná žena, ide len o môjho priateľa, ten však nakoľko chodí so mnou na pochody, tak máme rovnaké problémy. Dospávame. Pravda, snažíme sa byť pojazdní. Veď už v pondelok musím byť v poriadku aspoň na pracovisku.

MKD: - Tvoj názor na plnenie základných a vyšších VOPT a jeho budúcnosť? Resp. aké ocenenie turistu diaľkoplaza by si navrhla, keby si mala tú možnosť?

J.O.: - Kladný! Keď v iných oblastiach športu, včítane pešej turistiky "vyvinuli" ocenenia, neviem prečo by "diaľkoplazectvo" malo byť "popoluškou". Veď predsa je vyšším štádiom turistiky. Je to kladná motivácia pre ľudí, ktorí sa radi pohybujú v prírode a radi by mali niečo rukolapné za ocenenie svojich výkonov. Pravda, má to aj zápornú stránku. Poznám pána, ktorý prešiel 200 stoviek a na pochody už nechodí, lebo už nemá motiváciu. Poznám iného pána, ktorý prešiel najmenej 400 stoviek, podstúpil vážnu operáciu kolena a na pochody chodí ďalej, aj na tie najdlhšie. On motiváciu nepotrebuje, on má pochody rád. Druhá kapitola sú podvody. Poznám jeden "zázrak", ten chcel diplom za pochod, na ktorom vôbec nebol. Zdôrazňujem, podvody sú osobitná kapitola, tie sa robili aj v inej oblasti, napr. pri plnení zápočtových ciest. Za všetkým sú ľudia, hlavne zdraví ľudia môžu urobiť viac ako ostatní. Čítala som, že v istej švédskej firme dostávajú nefajčiari príplatok za to, že nefajčia. Keby som bola "veľká pani" a u nás by bola iná ekonomická situácia, športujúci ľudia + turisti diaľkoplazi by dostávali príplatky za to, že športujú a tak sa starajú o svoje zdravie.

MKD: - Koľko km ročne ti dovoľuje nachodiť tvoje zamestnanie? A koľko by si si predstavovala ako optimum a koľko minimum?

J.O.: - V robote sa narobím dosť, neraz odchádzam o 18 h a potom sa mi už nič nechce. V posledných rokoch ma hlavne "prikvačila domácnosť, chodím k otcovi, je menej mobilný, nuž a vedenie dvoch domácností - to riadne unaví. Potom si radšej pospím a na pochod nejdem. Za optimum považujem tých 1000 km ročne, čo sa dá i s povinnosťami zvládnuť. Za rozumné minimum aspoň tých 300 km. Pravda i dve 35-ky ročne sú lepšie ako nič, tak sa úplne nevzdávajte, keď Vám okolnosti nedovoľujú venovať sa turistike.

MKD: - Ako vidíš budúcnosť diaľkoplazov v Malých Karpatoch?

J.O.: - Žiaľ nie veľmi ružovo. Som rada, že sú tu i skôr narodení ľudia ako Janko Parcer, ktorý zabudol zostarnúť, ale i mladé tváre ako Mirko Vrbík, Mišo Jakubec, Mário Rajnák či Janka Filová. Horšie je to s dotáciou turistických klubov a ich organizátormi. Možno sa na tom podpísala aj súčasná doba a iný životný štýl. Alebo svoje robí aj povestná motivácia?

MKD: - Obľúbený pochod v MK a prečo? Resp. mimo MK.

J.O.: - Tých obľúbených je viac. Napr. Trnavská stovka, 2x50 a dosť! a z kratších "Päť najvyšších kopcov MK", "Sklárská 45-ka" /ale tá už žiaľ zanikla/ a pod. Mimo MK je to "Bystrický vandr", "Montérské putováni" a pochody v okolí Mladej Boleslavy, kde mám priateľov. Tieto pochody sa mi páčia pre svoju neopakovateľnú atmosféru a preto, že sa konajú v krásnej prírode.

MKD: - Máš nejaký zaujímavý zážitok z týchto akcií?

J.O.: - Tých je neúrekom, ale aspoň jeden z mojích začiatkov. Mojím druhým diaľkovým pochodm bolo "Netradičných 50". Deň predtým mi nechutilo jesť, polovicu obeda som odniesla, nevečerala som a na raňajky pred pochodm som zjedla len pol suchého rožka. Prečo spomínam jedlo? Uvidíte. Deň bol sychravý, mrholilo. Pochod sa začal v blízkosti športového letiska vo Vrakuni. Ako "správna začiatočníčka" som mala obuté ľahké ale objemné a nešikovné snehule, však mi spôsobili parádne pľuzgiere, ale to hlavný problém nebol. Chuť do jedla som nemala, tak som nejedla. Kráčala som v spoločnosti Vincka Novotu a Vlada Stotku a už som videla civilizáciu Borinky, keď to na mňa prišlo. Asi po 30 km nalačno sa ma zmocnila strašná slabosť, pred očami sa mi zahmlilo a padla som na zadok. Neváľala som sa ako vrece, ale sedela som ako apatický vecheť, čo bolo vlastne to isté. Svojím spoločníkom som oznámila, že je mi tu dobre a nejdem ďalej. Po chvíľke prehovárania ma doslova donútili sa presunúť do Borinskej krčmy. Tu mi kúpili pivo a niečo mi dali zjesť. Na Pajštún som sa ako tak vytackala, neskôr som šla slušne a do Rače som už letela. Vincko mi vysvetlil, že som mala tkz. hladový energický deficit a pre budúcnosť by som pre takúto príležitosť si mala zabezpečiť med alebo hrozienka. Vinckovi a Vladovi aj touto cestou úprimne ďakujem, veď ma zachránili a zachovali s ako správni muži.

MKD: - Tvoje motto - myšlienka, podľa ktorých sa v živote riadiš?

J.O.: - Moja myšlienka: Nevzdávať sa. To mi pripomína istú éru, keď Alfréd Oerter po jednej zo svojich víťazných olympiád vyhlásil, že keby ho Ľudvík Daněk porazil, tak že atletiku zanechá. Jeho presným opakom bol Jay Silvester, ktorý napriek vynikajúcim svetovým výkonom nikdy nijakú olympiádu nevyhral a po dlhé roky ho ani nenapadlo disk zanechať. Pre tú jeho húževnatosť som si ho vždy vážila a obdivovala viac ako spomenutého Oertera.

Druhá moja myšlienka: Tešiť sa z maličkostí. Napr. z drobnej ružičky, ktorá sa pasuje so sychravým novembrovým počasím.

MKD: - Viacdňové akcie?

J.O.: - Keď to všetko sčítam, tak je toho až-až. No pamätám si dobre na jednu, nazvali sme ju "Handlovský hučiak", lebo v noci bolo silne počuť hukot závodov. Šli sme náš "päťlístok", Sládeček ako vedúci a organizátor, Bušinská, Plesníková, Atík a ja. Zhodou okolností sme sa na Vtáčnik dostali až za tmy, totiž mali sme 2 baterky na päť ľudí. Ja som bola samozrejme bez. Dlhú časť červenej značky sme zvládli úspešne, no pred Veľkým Gričom sme to "stočili" na "buldozérovinu", lebo sa nám značka stratila, tá nás najprv kľukato vodila hore dolu, prešla cez asfaltku, nejakú dedinu a nad ránom sme sa miesto v Handlovej ocitli - v Prievidzi. Veľký Grič je pamätný pre mňa i v tomto roku. Krásne som na ňom zmokla i s krupobitím.

MKD: - Posledná otázka - dokedy ešte budeš chodiť na DP?

J.O.: - Dokedy ma budú nohy nosiť a ešte ďalej ... ! ! !

Janka, ďakujem za rozhovor a prajem Ti za seba a za našu redakciu veľa zdravia a ešte viac nachodených životne dôležitých kilometrov pre zdravie. Dúfam, že za x rokov pri ďalšom životnom jubileu nám poskytneš nový rozhovor s novými zážitkami.

Peter Minárik

ZAUJÍMAVOSTI Z OKOLIA MALÝCH KARPÁT

Ondrochovskí poddaní Posádky

Po roku 1960 musíme hovoriť nie len o Ondrochove, ale aj o Mlynskom Seku a Lipovej. A práve podľa posledne menovanej dediny spomenieme udalosť Ondrochovských poddaných župného hradu Solgador /dnes Posádka pri Hlohovci/.

Historické doklady a tradícia sa však viažu k Ondrochovu. Už v roku 1229 sa spomína Ondruch. Niektoré dokumenty ho uvádzajú už v roku 1156 pod menom Vidruch. V tom čase to bola "vacua terra", alebo tiež "deserta terra", kde sa usadili poddaní hradu Solgador, čiže dnešnej Posádky. Napokon posádka zanikla a zostala len obec Ondrochov. Poddaní tejto obce dvihli pravotu proti synom Hemyrucha z dediny Seležany. Bývalo častým javom, že feudáli, ktorí si privlastňovali "isté zeme", si privolávali za svedkov aj svojich poddaných. Poddaných potrebovali páni aj pri vytyčovaní chotárnych hraníc /metae possessionis vilae/. Tí pod dozorom dôveryhodného človeka, určeného panstvom alebo kapitulou, obchádzali chotár od jedného bodu k druhému. Na miestach, ktoré neposkytovali určitý význačný oporný bod, hromadili do väčšieho kopca zem tak, aby kopec bol viditeľný z diaľky. Opornými bodmi boli veľké stromy-jelša, buk, dub, alebo potok a podobne. Nečudo, že chamtivci si potom posunovali medze "o kúsok ďalej, vždy do susedovho". Teda zem Bogona, patriacu zámku, odpredali Conchaovi, sudcovi českej kráľovnej Konstancie, známej zo zakladania niekoľkých hradov, napríklad aj Červeného kameňa v Malých Karpatoch. Darmo sa poddaní z Ondrochova snažili dokázať pravdu. Tá zostala v uložených spisoch v nitrianskom biskupskom archíve dovtedy, až sa na to zabudlo. V roku 1465 sa v chotári obce usadilo husitské vojsko, ktoré tam pobudlo zopár rokov a narobilo v okolí spústu škôd. Roku 1570 si od Ondrochova nárokovali Turci svoju daň, ktorú potrebovali na opravu svojich pevnostiek.

Len asi 1,5 km od obce sa nachádzajú pozostatky ďalšieho hradu, však omnoho neznámejšieho. Nachádzal sa tesne pri Váhu a asi mal funkciu strážcu brodu a výberčieho mýta. Volal sa a v histórii je zapísaný pod názvom Verešovo. Ale o tom však niekedy nabudúce.

Peter Minárik

Čaro starých pohľadníc

Vianoce sú tu čo nevidieť a okrem kupovania stromčekov a darčekov nás čaká ešte jedna milá povinnosť. Zablahoželať k sviatkom blízkym a priateľom. To vždy urobí pekná pohľadnica.

Vianočná pohľadnica má dlhú históriu. Dokonca londýnsky tlačiar Tuck, ktorý v roku 1866 začal vyrábať vianočné dopisnice, je odborníkmi považovaný za vynálezcu pohľadníc.

Dnes som pre Vás vybral Vianočný pozdrav, na ktorom je reprodukcia olejomaľby Štefana Polkorába - Kostolík na Píle. Akademický maliar Š.Polkoráb sa narodil v Pezinku - Cajle v roku 1896. Bol absolventom Výtvarnej akadémie v Prahe. Jeho umelecké cesty ho zaviedli i do Trnavy, kde v r.1925 namaľoval obraz sv. Františka pre františkánský kostol a portrét M.R.Štefánika pre radnicu. Okrem portrétovej tvorby sa venoval krajinomaľbe. A tu mu učarili Malé Karpaty, z ktorých čerpal svoje námety. Trnavské uličky, Plavecký Mikuláš, Biksárd.... Známe sú aj veľkoplošné alegórie na sezónne poľnohospodárske práce. Po odchode do Bratislavy čerpal pre svoju tvorbu inšpiráciu v horehronskom a oravskom vidieku.

Ivan Košický

NEPÁL 1997 - Hurá do Himalájí

/2.pokračovanie/

Sme tam, kde sme chceli byť...

16.10. - štvrtok. Šiesty deň prechodu.

Ráno vyrážame opäť o 6 h. Ideme do dediny Chaunrikharka, kde raňajkujeme. Skoro sme omylom odbočili do Lukly. Mierime do Choplungu, cesta vedie okolo rieky Dudh Kosi cez Ghat do Phakdingu, kde obedujeme klasický evergreen RARA. Tí, čo sa omylom vydali cez Luklu, nás v tomto mieste doháňajú. Pokračujeme cez rozviklaný húpací most a dedinku Benkar a naspäť na pôvodnú stranu rieky do dediny Monjo. Tu sa schádzame o pol tretej. Sme na hraniciach národného parku Sagarmatha /takto "Mount Everest" v nepálštine/. Je tu nutné zaplatiť poplatok za vstup do parku a skoro 14 dní pobytu v ňom. Poplatok je súčasťou ceny zájazdu a hradí ho cestovka. Radíme sa, či ešte dnes budeme pochodovať ďalej hore. Do Namche Bazáru je to nejakých 600 výškových metrov a asi 5 hodín pochodu. Nakoniec rezignujeme a pokračujeme cez Jorsalu do Namche. Najhoršia kríza prišla pri vyústení hadice s "pitnou vodou", ktorá sa vraj nachádza v polovici kopca. Našťastie však tá druhá polovica bola výrazne kratšia, ale k panike z nadchádzajúceho nočného pochodu to však stačilo. Ešteže sa skoro začali na okolitých stráňach objavovať známky civilizácie /chatrče/ a dosiaľ veľmi strmý kopec sa začal zaoblovať. Plánovaná lodge Khumbu je obsadená /zabudli tu na našu rezerváciu/ a tak sa ubytovávame v lodge Himalaya. Večeriame bravčovo-zemiakové momo. Som nachladnutý, skoro nehovorím. Väčšina turistov je na tom rovnako. Nad izbou nám celú noc asi behajú myši, pokiaľ to nie je niečo horšieho. Pred budovou sa voľne potuľuje "zopťa", ktorému sa evidentne stíska za teplou stajňou. Pretože rozmery vstupnej chodby nie sú také, aby zvieraťu znemožňovaly vstúpiť, máme možnosť v noci a v nasledujúcom dni príležitosť obdivovať obrovské lajno, ktoré tam vydrží skoro do poludnia, až ho niekto z personálu uprace.

17.10. - piatok. Siedmy deň prechodu /Aklimatizácia v Namche Bazari/.

Ráno po šiestej hodine väčšina skupiny odchádza na aklimatizačný výlet na vŕšok Everest View. Výhľady sú veľmi pekné, ale skoro sa začína zaťahovať, čo je tu skoro štandard. Najlepší výhľad býva skoro ráno. Po obede ideme do ulíc hľadať poštovú schránku a podľa predbežných informácii ju naozaj nájdeme. Listy a pozdravy sme hodili do schránky na úrade 17.10., domov došli 10.12.1997, to znamená viac ako mesiac po návrate domov a temer dva po odoslaní. Podľa turistickej literatúry je nutné sa v Nepáli občas aj zmieriť s úplnou stratou pošty...

Vraciame sa do hotela a váľame sa v spacákoch až do večere. Večeriame zase MOMO. Niektorí skúšajú Jačí steak, čo je pre cudzinca v Nepále bežne doporučovaná cesta na infekčné oddelenie. Tu je mäsitá strava asi bezpečná, majiteľka lodže je príbuzná s majiteľkou nášho pôvodného hotelu, lodže Khumbu. Dáma je v Kanade vyštudovaná zubárka, jedna z 5-tich zubárov v celom Nepáli. Na druhý deň sme sa všetci stretli na ďalšom pochode, tak asi bolo všetko v poriadku.

18.10. - sobota. Cesta do Tengboche.

Ráno ešte raňajkujeme v Namche, vyrážame o ôsmej hodine smerom na Tengboche, našemu dnešnému cieľu /3900 m/. Skončili sa sviatky, cesta je plná jakov a zopťov/?/ v oboch smeroch. Cesta má trvať 4 h, takže pochopiteľne nám trvá čosi vyše 6 h.

Po príchode sme sa ubytovali v lodži so spoločnou spálňou a dali sme si zemiakovú polievku. Bola to však skôr poľným maršálkom klasifikovaná ako voda z riadov, avšak zato silne korenená. O 16. h ideme na prehliadku kláštora s anglickým výkladom.

Kláštor slúži ako miestne "božište" /pristál tu vraj Budhov planetárny výsadkový modul, čím sa každému, kto tadeto prejde automaticky dostane daru posvätenia/, kultúrne centrum a škola v jednej budove. Stavba je kópiou pôvodného chrámu, ktorý nedávno zhorel pri elektrickom skrate. Obnove pomáha fond, založený pánom Hillarym. Súčasne sa tu kope vodovod, oblasť kláštora je totiž jedným z najsuchších miest široko ďaleko. Vodovod sa snaží kopať /podľa nápisov v hostinci/ ako jediný kopáč akýsi holanďan, ktorý tiež s povolením lámu miestneho kláštora prevádza anglicky hovoriacich turistov a trekárov miestnymi pamiatkami. Holanďan je nepochybne po ľudskej stránke úctihodný človek, ale bohužial pri svojich pokusoch o humor sa riadi podľa hesla "len viac je vždycky viac". Sype zo seba jednotlivé aforizmy a anekdoty tak, že odbornej časti výkladu rozumie len málokto. V replikovanom kláštore je zima. Opäť je nutné pohybovať sa tu bez kožených topánok, čo na kamenných dlaždiciach spôsobuje takzvaný "Meresjevov omrzlinový syndron". Po piatych minutách to však podľa Holanďana prestáva vadiť, pretože nohy mrazom znecitlivejú /jeden z jeho lepších pravdivých vtipov/. Večery sa nesú v duchu "družby s Ruskom na večné časy". Z hory Ama Dablam totiž práve zostúpila skupina ruských horolezcov, ktorí hodlajú osláviť jednak akt prežitia akcie a jednak zasnúbenie sa dvoch účastníkov výpravy. Ruska je malá, mladá a celkom pekná, jej nastávajúci vyzerá už trochu obstarožnejšie. Za účasti medzinárodnej "sebranky" zloženej z anglickej terapeutky, jej amerického priateľa - ekológa, niektorých ďalších neidentifikovaných Američanov a našej výpravy sa rozbieha skvelý "fet". Ruská expedícia sa pri ňom zrúbe nepálskym rumom tak, že cárski dôstojníci by z toho dostali husaciu kožu. Všetci prítomní dostávajú po štvrť litrovej ploskačke na 2 osoby. Pitka je zachytená na niekoľkých videokazetách. Nevyhnutnú záverečnú bitku sme nevideli, išli sme spať o niečo skôr, ale lodža sa húpala v základoch celú noc za permanentného opakovaného revu "VOT AMA DABLAM!" opakovaného po každej slohe, po každom prípitku alebo úplne náhodne, keď to niekomu pripadalo vtipné.

Už skoro zvečera začali naši provokovať Rusov spevom o Kaťuše, vychodivší si na bjereg krutoj a večeroch nad Maskvou. Mysleli to čiastočne ako provokáciu, ale Rusi to zobrali ako zbratrenie. Tiekli slzy a spievalo sa "o drugu avtamatu", ktorý ťa jediný "sachraniť, kogda na tebja idoť vrag". Rusi ostatne tvrdili, to čo my už dávno, že RUM je najlepšia aklimatizácia pre výstup na AMA Dablam. A nielen tam. Na pamiatku dostávam vizitku ruskej cestovky, organizujúcu tento hodnotný športovný výkon...

19.10. - nedeľa. Príchod do Dingboche.

Pokračujeme v ďalšom presune do výšok. Vychádzame už pred 8. hodinou. Raňajkujeme pre zmenu syrový Spring Roll. Ideme najprv dole pred Deboche /3750 m/ a potom stúpame cez Pangboche, znovu 3900 m a Shomare 4000 m. V Shomare si dávame štandardnú cestovinovú polievku RARA. Chilli sa nepodarí vynechať nech už sme v akej koľvek výške. Štipľavú vodu preto nechávame k údivu hostiteľov stáť. Do Dingboche sme dorazili o tretej hodine. Na niektorých mapách je kóta 4250, na niektorých 4350. Na lodži je napísané 4180. Nuž vyber si čo je ti lichotivejšie!!! Po príchode vyrážajú niektorí nadšenci na aklimatizačný výšľap na neďalekú horu do 5000 m. A niekto, ako napríklad my, sa povaľujeme pred chalupou. K večeri sú suché zemiaky so syrom a cesnakom. Prvý raz vidíme kachle, kde sa kúri jačím trusom. To sa nalámu tak 3-4 veľké placky sušených hovien, zalejú sa leteckým petrolejom, ktorým sa tu svieti, kúri /možno aj vnútorne/ a do piliňákov sa hodí zapálená sirka. A hoci horiace lietadlá v thrilleroch obyčajne vybuchujú, tieto kachle sa poslušne neexplozívne rozhoria a dávajú slušný žiar po dobu najmenej pol hodiny. Na to, čo v nich horí, sa jedná o neobyčajne kvalitné palivo. Keď sa už začína robiť zima u dohorievajúcich kachiel, zaliezame do spacákov.

20.10. - pondelok. Aklimatizácia v Dingboche.

Dnes je zasa aklimatizačný deň. Niektorí z nás odchádzajú smerom do Chukungu a ďalej potom na predvrchol Chukungu - Ri. Zopár nás sa vydalo na predvrcholok Nangkartskang /5077 m/. Počasie nie je nič moc. Zaťahuje sa už ráno, fúka studený vietor a drobne padá sneh. Po príšernom stupáku, kde okolo 4800 m nám dochádza kyslík po každých 10 výškových metroch, to vzdávame tesne pred vrcholom. Všade sa váľa hmla, viditeľnosť tak do 20 metrov, teda ťažko prísť k ďalšiemu miestu na vydýchanie. Ja na vrchol aspoň dohliadnem. Vlaje na ňom americká výprava, ktorá nás predbehla pred pol hodinou s cieľom precvičovať na blízkej skale zľanovanie. Vraciame sa okolo tretej hodiny a k obedu si dávame cesnakovú polievku, ktorá má byť údajne dobrou prvou pomocou proti výškovej nemoci. Počasie je stále horšie, hmla zahaľujúca doteraz len vrcholy klesá dole až na dedinu. K večeri sú smažené cestoviny so zeleninou a syrom.

21.10. - útorok. Rozpad výpravy.

Ráno pred rozdelením výpravy dojednávame s ostatnými členmi výpravy možné miesto a čas stretnutia. Buďto na tomto mieste sa večer, t.j. 23.10. stretneme alebo v Namche večer 27.10. alebo najneskoršie však na letisku v Lukle 29.10 o 7.00 pred odletom. Ja sa vraciam ešte s pár trekistami naspäť, nakoľko som nachladnutý, bolí ma hlava, možnože to aj z výšky. Vraciame sa po vlastnej stope. Počasie sa čím ďalej zhoršuje, poletuje sneh a fúka dosť silný vietor. Nocujeme v dedine Duglha. V noci je mi zle. Nechcem svietiť baterkou a totálna čierna tma je k nezneseniu. Mám pocit, že sa nedočkám rána. Okolo chalupy chodí zrejme Yeti, miestne nazývaný Big Foot a siaha na steny. K môjmu údivu neberie za klučku, asi ho to nenapadlo. Keď ide k ránu na záchod kamarát, predstieram, že sa nám vo dvojici bude lepšie svietiť si na cestu. K pocitom Rychlonôžky pri lovení "bobríka odvahy" by som sa v tú chvíľu za nič na svete nepriznal.

Ráno sa chcem vrátiť a svitanie na tom už nič nezmení...

pokračovanie nabudúce

Český Honza a jeho STOVKY.

Krásné májové odpoledne, či spíše podvečer. Sluníčko svítí, jako by si už nepamatovalo ranní liják a vláček projíždí podbeskydskou krajinou z Valašského Meziříčí k Frýdlantu. Vidíme siluetu Radhoště, Veřovského Javorníka...

"Ahoj Honzo... Tak kolik už máš stovek?" obligátní otázka těch, kteří ví, co je Honza zač.

"Málo, jenom 831 a ta zítřejší montérská 831.”

A kdo je vlastně ten Český Honza, sedící proti mně? Turisté a dálkoplazové ho dobře znají. Je jedním ze dvou známých turistů v ČR soutěžící o zápis do Guinessovy knihy rekordů za 1.000 absolvovaných stokilometrových pochodů.

"Honzo, a kdy jsi vlastně začal se stovkama, pochody a turistikou vůbec?" jsem zvědavá a Honzo Simet má dnes přátelskou sdílnou náladu.

Rozpovídal se: "Začalo to v roku 1980. Tehdy byly pochody a stovky vůbec dost populární. Zlákali mně kamaráti nejprve na 35. Pak jsem šel postupně tři padesátky a jeden etapák - jmenoval se "Jarním Děčínskem." Na první stovku jsem se vydal 9.května na pochod Osvobození v Českých Budějovicích. Neměl jsem s delšími trasami žádné zkušenosti a tak jsem šel v pohorách. Pamatuju se jen, jaká to byla úleva, když jsem na 60. kilometru přezul botasky. A poslední kilometry jsem ušel jen vůlí... Ale neodradilo mě to. Únava pominula a já jsem za dva týdny šel znovu stovku, tentokrát v Horažďovicích. A Honza povídá dál. Jeho život je, myslím ten turistický, jako hustě popsaná i když jen monotématický...

V roku 1981 začal Ján Zajíček oficiální "Sledování stovkářů". Cílem bylo dosáhnout 100 stovek a červený odznak. Ten jsem získal už v roce 1983. Brzy poté mi Honza Vachek a Ota Juren vnukli nápad: "Ujít 1000 stovek, ucházet se tak o zápis do Guinessové knihy rekordů. Od té doby se mi stovky staly životním stylem. Týden co týden jezdím po různych koutech republiky tam, kde je zrovna stovka. Někdy se na to těším, ale někdy se mi ani nechce, mnohdy mě to unavuje. Táhne mě jen vidina cíle. Být první v zápisu rekordů na 1000 stovek. Vláďa Vachek je mým soupeřem.

Dělám v Praze u jedné stavební firmy, bydlím v Plzni a vyhovuje mi víkendový styl: 4 dni delší práce, pátek kratší a víkendy volné... A tak jsem se stal "světobežníkem". Už nikoho nemám. Rodiče už nežijí a má 60-letá sestra se se mnou příliš nestýká a tak žiju životem samotáře. Vlastně, žil bych, kdybych o víkendech zůstával doma. Ale takhle. Turisté a dálkoplazové jsou moje rodina. Velká. A pochody - to je moje víkendové sídlo. Jako mají pražáci chaty a chalupy. Jen já místo pobytu měním. "A co až za 3-4 roky skončíš svých 1000 stovek? Pak půjdeš do turistického důchodu? "Kdepak! Budu pak chodit jen občas a nejen stovky, ale i kratší trasy, pomalu, v pohode vychutnávat trasy. Ostatně ty stovky mi daly něco víc než čárky, jak si většina z Vás myslí. Prošel jsem a částečně i poznal spoustu krásných míst nejen v ČR ale i v zahraničí. Tak třeba nejznámejší stovku ve Švýcarském Bielu jsem šel celkem 5 krát. Byl jsem i v Holandsku, Belgii, v Itálii. V Itálii jsem šel známou trasu 100 km ve Florencii přes Apeniny, zvanou Via dle Pasatore, zvládl jsem ji za 12 h a 20 minut a je to náročná horská trasa s velkým převýšením."

"Honzo, vím taky o tobě, že ses účastnil několika náročních ultra maratónských závodů. Myslím tým nejnáročnější 48 hodin v Brne."

"Ano, ten jsem běžel už 3-krát. Poprvé v r.1996 jsem na zhruba 300 m okruhu v pavilóne Z. Za těch 48 hodín jsem nakroužil 254 km a skončil 12. v celkovém pořadí. V r. 1997 jsem byl už úspěšnější. Uběhl jsem 297 km a umístil se v mezinárodní konkurenci na 7.místě, což je zatím můj největší úspěch v Ultramaratónu. Letos jsem uběhl 235 km a skončil celkově 15. Jinak jsem běžel 100 a 150 km v Mníšku pod Brdy. Mým nejdelším pochodem bylo Vřesová - Lidice na 170 km."

"Honzo, ale beztak nechápu jak si se mezi vynikajícimi běžci mohl probojovat až na 7. místo. Vždyť ty nejsi specialista běžec, ale turista?"

"No, dělal jsem to tak, že první den jsem střídavě šel a klusal. Mnozí běžci sedeli u jídla, odpočívali a chvilku i spali vleže. Já jsem zvyknutý z pochodů, že tohle nepotřebuji. Šel jsem nonstop, stále, jedl jsem za chůze a spaní jsem nepotřeboval... První den byla řada bežců přede mnou, ale přišla první noc, první krize a mnozí běžci zaostávali. Druhá noc už byla pro mně těžší, přišla i krize, ale překonal jsem ji a šel stále dál, pravidelně, vytrvale, zatímco ostatní odpočívali. Tím se mé stráty na ně snížily a já dosáhl slušného umístění. A to jsem druhý den už neběhal, jen chodil."

"To obdivuji, díky za rozhovor a přeju ti hodně šťastných kilometrů a to nejen na těch 1000 stovek. Ahoj.

Zděna Tvrdá

Poznámka redakcie MKD:

Ján Simet sa zúčastnil aj na pochode Trnavská stovka v rokoch:

1995 /22.ročník/, kedy trasu zdolal za 23 h
1996 /23.ročník/, kedy trasu zdolal za 21 h

T-100 spolu s ním sa zúčastnil oba roky aj jeho konkurent o zápis do Guinessovej knihy rekordov - Vladimír Vachek z Holoubkova, ktorý trasu prešiel v rovnakom čase ako Ján Simet.

Peter Minárik

Spať je nielen pekné, ale aj dôležité !

Spánok je vedľa dýchania a prijímania potravy a tekutín jednou zo základných životných potrieb. Spánok je prirodzenou časťou dvadsaťštyri hodinového telesného cyklu. Vždy po dvadsiatich štyroch hodinách poklesne telesná teplota, spomalí sa tep a zníži sa aktivita mozgu. To všetko sú príznaky toho, že sa organizmus pripravuje k spánku, teda k fázi úplnej obnovy duševných a fyzických síl. Zatiaľ čo človek spí, telesné tkanivá sa vlastnými silami obnovujú. Pri nedostatku spánku nenazbiera telo na túto potrebnú obnovu telesných tkanív a svalov dostatok energie. Nuž a fyzické príznaky tohoto javu sú dobré známe, zmena odtieňa pleti, zmeny v štruktúre vlasov a čierne kruhy pod očami.

Jedna noc bez spánku sa negatívne podpíše na schopnosti sústrediť sa, prispôsobovať sa danej situácii a obmedzuje tvorivosť. Pri dvoch bezsenných nociach sú potom zasiahnuté i dôležitejšie funkcie. Cesta autom je nebezpečnejšia v piatok ako v pondelok, jednoducho preto, že vodiči behom pracovného týždňa väčšinou nedostatočne spia.

Priemerný človek prespí asi tretinu svojho života. Násilné omedzovanie tohoto podielu vedie k horšiemu ovládaniu fyzických a psychických funkcií. K príznakom nedostatku spánku patria bolesti hlavy, depresie, náladovosť a obmedzenie pohybových schopností, no nasvedčujú tomu však i menej nápadné prejavy. Napríklad úbytok zmyslu pre humor /pokiaľ nejaký máte/ alebo náhle výbuchy zlosti. Dostatok času stráveného v posteli preto môže vylepšiť nielen športové výkony, ale aj medziľudské vzťahy.

Počas rôznych viacdenných prechodov je spánok ešte dôležitejší, pretože unavené svaly si potrebujú odpočinúť. Odopierate telu dostatok spánku, nemôžete sa diviť negatívnym následkom. Ohrozujete nielen seba, ale aj kamarátov.

Podľa prieskumu sa ľudia, ktorí si doprajú denne sedem až osem hodín spánku, dožívajú vyššieho veku než tí, ktorí prespia menej alebo viac času. Osmička nie je žiadne magické číslo. Zatiaľ čo niekomu môže skvele vyhovovať päť, iný potrebuje desať alebo ešte viac hodín spánku, aby sa cítil dostatočne odpočinutý. Pri nemoci, stresovom zaťažení alebo pri namáhavej športovej či turistickej akcii požaduje organizmus pochopiteľne vyššiu dávku spánku, než býva obvyklé. Obecne platí zásada, že čím je človek starší, tím je jeho potreba spánku nižšia. Medzi sedemnástym až devätnástym rokom života vyžaduje telo spravidla okolo 9,5 hodiny spánku denne. Typickým príznakom nedostatočnej doby spánku je, že sa človek neobíde bez budíka. Po dostatočne dlhom spánku by sa mal totiž človek prebudiť sám od seba. Ďalším prejavom je krátka doba zaspávania do piatych minút od uloženia k spánku. Dobre odpočinutá osoba by mala zaspať až asi tak za pätnásť minút. Zaspávate ešte skôr, než Vám hlava dopadne na podhlavník? Prebudí Vás zo spánku len zbíjačka rachotiaca pod oknom? Kladné odpovede nasvedčujú tomu, že naozaj trpíte nedostatkom spánku.

Potrebná doba spánku pre Vás sa dá stanoviť experimentovaním a to tak, že si vykonáte malý pokus sám na sebe. K tomu je potreba len trochu sebazapretia. V prvom rade budete musieť chodiť spávať tak skoro, aby ste mohli spať v kľude najmenej osem hodín. Budete sa prebúdzať pred stanoveným časom, môžete si dovoliť popriať si dobrú noc o polhodinku neskôr. Týmto spôsobom postupne zistíte svoj spánkový režim a tento si vylaďte podľa potrieb Vášho životného štýlu. Keď začnete vstávať bez budíku a budete sa cítiť odpočinutý počas celého dňa, našli ste, pokiaľ ide o spánok, ideálny rozvrh dňa. Ak ste zvyknutý používať budík, nesnažte sa ho vysadiť hneď od začiatku, aby ste zas neboli celú noc nervózny a každú chvíľu pokukovali po displeji budíka. Doprajte však organizmu, aby sa novému časovému rozvrhu mohol prispôsobiť. Adaptácia na nový časový rozvrh spánku trvá asi dva týždne.

Človek len tak neprechádza zo spánku do bdelého stavu. Existuje mnoho rôznych fází spánku. V prvej fáze spánku telo začína skĺzavať od vedomia k nevedomiu. Osoba môže byť stále schopná zaznamenávať zvuky, ale nie je na ne schopná reagovať. Po asi 70 minútach ne-REM spánku osoba vstúpi do prvej fázi REM. V tejto fáze prichádzajú sny. Aktivita mozgu sa zvyšuje, svaly sú však veľmi uvoľnené. Táto fáza obvykle trvá len 5 až 10 minút, potom sa zase vracajú skoršie fáze spánku. Zdravý spáč máva v priebehu noci okolo piatich REM fáz, aj keď si nespomenie, že by sa mu niečo zdalo.

Človek, ktorý má ráno pocit, že celú noc nespal alebo že spal veľmi nepokojne, pravdepodobne zostal v prvých fázach spánku a nevstúpil do hlbšieho spánku. Zhruba každý tretí človek tvrdí, že má problémy so zaspávaním. Príčinou je spravidla dočasný stres alebo úzkosť, pre niekoho sa však nespavosť stáva spôsobom života. V prípade dlhotrvajúcich problémov so spánkom alebo častým prebúdzaním treba doporučiť návštevu lekára.

Podľa posledných výskumov vedci zistili, poradie dôležitosti životných funkcií. Poradie je zaujímavé tým, že po prvýkrát bolo niečo také skúmané a zverejnené. Dôležitosť bola sledovaná potrebou organizmu, resp. akú dobu sa organizmus bez nej zaobíde.

1. Dýchanie /Vzduch/ - bez neho človek vydrží maximálne 3 až 5 minút.
2. Pitie /Voda/ - bez pitia človek vydrží max. 3 dni
3. Spánok - max. desať až 12 dní bez spánku je už kritických
4. Jedlo - bez jedla sa dá vydržať oproti predchádzajúcim potrebám omnoho dlhšie, bežne 10, 20 dní. Sú známe prípady aj 40 dní a jogíni pri svojich seánsach vydržali až 70 dní a to bez ujmy a zmien na organizme.

Ivan Sládek

Jubilejný Tridsiaty...

To, že čas je neúprosný, sme sa presvedčili 23.októbra 1999. Bolo chladné veterné jesenné ráno, keď sa hŕstka najvernejších stretla v Piešťanoch v staronovom klube TJ Bezovec. Čakal nás jubilejný, už 30-ty ročník Výstupu na Tematín. Zásluhou obetavého dlhoročného organizátora Jara Mihálika, bolo všetko tak ako po minulé roky. Včas pristavený autobus, ktorý nás pohodlnejších odviezol do obce Lúky, potom sa išlo údolím hore na hrad. Bol i príhovor o histórii hradu, ohník hrial a boli i pokusy o spev pri gitare. Všetci obdržali účastnícky diplom a tradičný vkusný prívesok. Starších účastníkov zahnal smäd až do chaty pod Bezovcom. Slnko bolo v tomto jubilejnom roku skúpe, ale zato severný vietor turistov nešetril. Uvidíme čo bude o rok.

I.Košický

SUPERDIAĽKOPLAZ 1999

Vyhodnotenie 3.ročníka

Hlavné vyhodnotenie superdiaľkoplaza - vecné ohodnotenie:

Malá súťaž – diplom:

Turisti s dvomi absolvovanými stovkami – čakatelia:

Super diaľkoplaz po 3 ročníkoch:

Všetky kompletné pochody majú len dvaja:

Všetky pochody s čiastočne splnenými km:

Peter Minárik

POZVÁNKY NA DECEMBER

Vážené horochodkyne a horochodci

Dovoľujeme si Vás pozvať na ďalší ročník netradičného DP SKLADIA. Ako obyčajne všetko sa dozviete na DP Barbora, 4.12.1999, ale predsa niečo prezradím. Deň stretnutia je 11.decembra 1999 - sobota.

Pôvodne som nechcel prezradiť viac, ale nerád by som bol, keby ste sa túlali po Malých Karpatoch a nenašli by ste nielen miesto štartu, ale ani organizátorov, nakoľko na poslednej Skladii po príjemnom prechode čerstvo roztopenej oráčiny pri Záhorskej Bystrici v cieli pochodu vypadla z úst môjho veľaváženého priateľa /sľúbil som mu, že jeho priezvisko nezoberiem rok do úst/ a idola všetkých diaľkoplazeckých puberťákov, okrídlená veta "Ľúbim Ťa, ale neorganizuj!" Tí, ktorí pretrpeli celú vlaňajšiu Skladiu, tí, ktorých neodradilo ani množstvo neprekročiteľných kanálov, tí, ktorí bez frfľania (?) trpeli pri pohľade na prvé domy dedín, ktoré sme míňali, tí, ktorým sa napriek tomu, že sa im pred duševnými očami počas celej trasy vlaňajšieho pochodu objavovala fatamorgána pollitra piva s bielou čapičkou a napriek tomu so suchou hubou a popraskanými perami šľapali blato na oráčine až do cieľa, tí sa určite pamätajú na ten osudný moment v cieli.

Preto som dlho váhal. Keď sa však ozvali kamaráti z Trnavy, že nech tento rok na nich nezabudnem a zanechám tie Skladijské "novinky", tak ako blesk mi hlavou preletela myšlienka, že keď som vlani tak "nasr.." bratislavčanov, prečo by som sa nepotešil aj pohľadom na zúriacich vysmädnutých reprezentantov Slovenského Ríma /nie Ondreja/. Nakoľko pomsta je sladká a povedzme si úprimne, že mi aj strašne chýbali, rozhodol som sa spraviť ďalší ročník SKLADIE bližšie k Trnave ako k Bratislave. Tým som zabil prakticky tri ks múch jednou ranou /t.j. tri muchy/

a/ chytím za slovo priateľov z Trnavy, ktorí dôkladne ignorujú posledné ročníky Skladie /tak, čo prejde to cez cenzúru RR/?
b/ naštvem Bratislavčanov, že musia ísť ďalej od metropoly Slovenska
c/ nesplním túžbu dotyčného diaľkoplaza z vlaňajšieho ročníka Skladie

Všetky tieto závažné argumenty ma hrejú na srdci tak, ako dvojnásobný plat toho východňára, ktorý mu sľúbil terajší premier.

A teraz ešte jedna vec, miesto a čas stretnutia tých, ktorých som ešte ani touto rečou neodradil je nasledovné:

Podľa cestovného poriadku SAD sa stretnú dva autobusy. Jeden z Bratislavy a jeden z Trnavy na jednom mieste presne jednu minútu po celej hodine. Tam bude štart a prezentácia. Názov osídlenia sa nachádza na Malokarpatskej vínnej ceste a obsahuje viac významové slovo skladajúce sa:

a/ z názvy rieky v bývalom Sovietskom zväze
b/ pobádania turistov k doplneniu pohonných látok na DP
c/ údolie, walley, volgy v rodnej reči môjho kamaráta a bračeka Karola T.

Ak ste nezistili, kde a kedy sa to bude konať, príďte na BARBORU, dostanete ďalšie indície /ale bude to trošku ťažšie/.

A aby som Vám úplne nezobral chuť, upozorňujem Vás, aby ste si zobrali dobrú nepremokavú obuv, lampáš, čelovku alebo aspoň baterku. Určite to budete potrebovať, pretože uvidíte, čo ste ešte nevideli aj keď ste okolo už veľakrát chodili. Určite neobanujete a som presvedčený, že na tento posledný pochod "SKLADIA" v roku 1999 budete spomínať ešte dlho po roku 2000.

S pozdravom "Na čo budeme spomínať, keď budeme starí páprdovia."

Váš verný nezničiteľný Jušte - Sosla s r u.
vlastným menom Štefan Sládeček z Petržalky

Vianočný pochod 1999 - itineár hlavného organizátora

"Last but not least", skonštatoval by Angličan po prečítaní týchto pár riadkov. Teda posledný, ale nie menej dôležitý. Veď aj prečo, keď je to posledný klasický DP v tomto tisícročí v Bratislavsko - Trnavsko - Dunajsko Stredsko - Senickom regióne?

Takže kedy a kde? Sobota, 18.decembra ráno sa stretneme v Leopoldove na železničnej stanici. V Leopoldove, ktorého história siaha do roku 1664. Vtedy začala výstavba novej protitureckej pevnosti, ktorá mala po dobytí Nových Zámkov v r.1663 čeliť tureckému postupu na Stredné Považie. Pevnosť podľa vtedajšieho cisára Leopolda nazvali Leopoldopolis. Bola dokončená v r. 1669, ale do boja proti Turkom už nikdy nezasiahla. Turecká nadvláda slabla a po prehratej bitke pri Viedni 1683 skončila. Pevnosť ešte poslúžila Habsburgovcom pri potláčaní povstania Františka II. Rákocziho. Po r.1854 v nej bola zriadená väznica. Tomuto účelu slúži podnes. Je tu však napr. aj múzeum väzenstva. /Možnosť navštíviť./ Pokiaľ "rukovodíteľ i nogovodíteľ" Ferko K. splní to, čo sľúbil, prejdeme cez obec Šulekovo k Vážskej hrádzi.

Po hrádzi prídeme k obci Horné Zelenice. O obci je prvá zmienka už v r.1244 /Zela, Zeuldwar/. Kostolík sv. Martina je z 13.stor. Za obcou sa nachádzajú Zelenické štrkoviská, ktoré dlhé roky navštevovali rekreanti, ktorým nevadí, že pri slnení im občas prejde cez brucho užovka a vo vode sa o nich obtrie úhor. Dnes sú to obľúbené miesta rybárov. Tí sa však sťažujú, že ryby im často už z háčika odplašia vášnivé výkriky milencov z okolitých kríkov /Neoverená správa/. V posledných desiatich rokoch sa na jazerách začali objavovať aj nudisti v dosť hojnom počte.

Po Horných prídu Dolné Zelenice. Tu v parku je empírová kúria a zaujme i prícestná socha sv. Jána Nepomuka.

Ďalej dolu Váhom prídeme k obci Siladice. Obec je listinne doložená v r. 1113. Je to známa archeologická lokalita. Pamiatky pochádzajú z mladšieho paleolitu, doby halštadskej i rímskej. Dnes je tu známa výrobňa keramiky. Za obcou, kde sa vlieva do Váhu rameno Dudváhu, je známe bagrovisko, vodná nádrž zvaná "Očko", voľakedy hojne navštevovaná kúpaniachtivými Trnavčanmi. Okrem nich ju však využíva aj miestna hydina a preto po prístupových chodníčkoch treba kľučkovať medzi husacincami /Overená správa/.

V Siladiciach opustíme Váh a nasmerujeme si to cez Trnavskú sprašovú rovinu priamo na Dolné Lovčice. Cez viadukt musíme prekonať diaľnicu a riečku Blavu /Bratislavským diaľkoplazom to asi niečo pripomína/. Za nimi nás už z diaľky bude vítať panoráma starobylého kráľovského mesta-Trnavy, pokiaľ nebude prekliata anglická hmla alebo náš zrak skalený od slnka, vetra a občertvenia.

Kto v tejto lokalite nechce "kufrovať", má sa držať našej skratkárskej jednotky /P.M./, ktorý vraj prechodil tento chotár krížom krážom než mu Janka povedala "áno" /Čiastočne overená správa/.

P.S.: Pre turistov - samotárov doporučujeme mapu:

1. Trnava mesto a okolie mierka 1:50.000
2. Hlohovec /tur. mapa/ 1:50.000
3. Senec /tur. mapa/ 1:50.000

Do skorého videnia.

Ivan Košický

Pozvánka na Silvester

MALÝ SLAVÍN - Silvestrovské stretnutie turistov.

Organizátor: TJ Tesla Bratislava
Ročník: 8.
Termín: 31.12.1999 11,00-14,00 h
Miesto: Malý Slavín - Bratislavský lesopark

Pre diaľkoplazov je pripravený DP - Memoriál Juraja Špánika

Organizátor: TJ Tesla Bratislava
Ročník: 4.
Dĺžka trasy a prevýšenie: 35 km/460 m
Štart: Voj. nemocnica od 8,00- 8,15 h
Cieľ: Malý Slavín
Ved.podujatia: Vladimír Stotka, Kafendova 30, Bratislava
                          Marián Nižnan, Vajnorská 74, Bratislava

 

Zaujímavosti

Na svojich potulkách po Slovensku človek zažije všeličo možné a okrem zatmenia slnka som v tomto roku videl na cestách jeden obrovský kamión. Spredu na ňom nebolo nič čudné, bolo to nejaké veľké hovädo s obrovskými dymiacimi výfukmi, ale zozadu ...

Zozadu civel na mňa krásnymi veľkými bielymi písmenami na čiernom podklade tento nápis:

"Pozor dievčatá! Mám ho dlhý 18,40 m."

Št.Sládeček

KALENDÁR

december 1999 - prehľad:

  4.12.1999 BARBORA 35, 25 km

11.12.1999 SKLADIA

18.12.1999 VIANOČNÝ POCHOD

26.12.1999 ŠTEFANOV STARÝ PLÁŠŤ 25 km

31.12.1998 SILVESTROVSKÉ VÝSTUPY
(piatok)

Malý Slavín, 11.00 - 13.00 h
Memoriál Juraja Špánika 35 km (Voj.nemocnica: 8.00 - 8.15 h)
Kukla, 10.00 - 11.00 h
Geltek (Jelenec), 10.00 - 11.00 h
Záruby, 9.00 - 12.00 h
Marhát, 10.00 - 11.00 h
Čachtický hradný vrch, 10.00 - 12.00 h
Silvester na chate Rozbehy

január 2000:

2.1.2000 HOLÍČSKY VETERNÝ MLYN (IVV)
(nedeľa)                                                KST Holíč
Vedúci: Ján Hránek, Rupperta 6, Holíč

8.1.2000 NOVOROČNÝ POCHOD 25.ročník
(sobota)                      KST TJ Orechová Potôň
Trasa:   12 km
Štart:     Orechová Potôň, 13.00 h
Vedúci: Ladislav Belkovics, 0709/934 42

15.1.2000 ZIMNÝ PRECHOD POVAŽSKÝM INOVCOM 25.ročník
(sobota)                                             KST ATÓM Jaslovské Bohunice
Trasa:   26 km/600 m
Bezovec - Sedlo pod Skalinami - Topolčiansky hrad - Uhrad - Čierny vrch - Nový majer - Dominova kopanica - Dastinská kyselka - Nová Lehota
Štart:     Bezovec - autobus. zast. 10.00 h
Cieľ:      Bezovec - autobus. zast.
Vedúci: Ing.Miroslav Herchl, Javorová 11, 92101 Piešťany, tel. 0838/7742 404

15.1.2000 ZIMNÝ PRECHOD BEZOVEC – PIEŠŤANY    25.ročník
(sobota)                                                                KMT KST TJ Bezovec
Trasy:    30, 20, 10 km
Štart:     TJ Bezovec Piešťany, 8.00-8.45 h
Cieľ:      TJ Bezovec Piešťany
Vedúci: Jaroslav Mihálik, M.Bella 2, 92101 Piešťany, tel. 0838/7740 221

21.1.2000 TRIGONÁLA                                                           7.ročník
(sobota)                                                                             KTC Albatros
Trasa:   50 km
              Jarovce - Kittse - Deutsch Jahrndorf - Nickelsdorff - Hegyeshalom - Rajka - Rusovce
Štart:     Jarovce, zast. MHD 116, 8.00 - 8.30 h
Cieľ:      Čunovo - hostinec
Vedúci: Boris Ottmar a spol., Lachova 16, 851 03 Bratislava

29.1.2000 PREJAZD NA LYŽIACH P.MIKULÁŠ - ROZBEHY
(sobota)                                                                        KST Senica
Vedúci: Stanislav Palkovič, Šajd. Humence 308

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd