MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

silvester 2003

Vážené tu čítajúce dálkoplazectvo

povecme si to prámo, od srcca, človek dokáže skoro šecko a taký dálkoplaz úplne šecko. Urobit dýru do sveta, ale aj do ozónu, urobit pekný dom i peknú hambu, oduševnene kričat hurá a fuj, vyzírat jako pekný hrdyna, ale aj jako pekný idiot, nékerý človek dokáže byt aj sto rokov na svete, ale ani tri minúty pod vodu, ví dobre hrat na klavíri a nékerý na nervy, operovat srcco a v tyle neprátela, skákat o tyči a do reči a tuším vácej myslet na dalšé generácie počítačov jako dnešných maturantov.

No a človek by si až tak mnoho nemal namýšlat, lebo je len človek! Any pri najlepšéj vóli nedokáže preletet v petmetrovej výške z námestá Hraničárov na Kolárové námestý - a to any za ideálnych poveternostných podmínek. Nedokážete vonat ako lipa a len sa tak rozmnožúvat po vetre. To dokáže len božá Príroda. A preto by si mal človek celkom skromne povedat: až tak mnoho toho nevím, a preto sa tu na svete budem račej čudovat, jako svet menyt. Pri čudováný totiž nelítajú trísky a nekapú ryby, rastú stromy a padá bílý sneh a šecko je na svojom míste a v porádku - jako tedy, ked je na jar naozaj jar, v lete leto, na jablony jablká, na slivke slivky, na človekovi hlava a v človekovi dobré srcco....!!!

Ľudia pite !!! Dozdivenia dálkoplazy...

Náš človek na cestách
Ako sa chlastá v Mongolsku

Napodiv hodne!!! A väčšinou úplne nadoraz. Aby sme nezobecňovali, reč je skoro úplne o mestských obyvateľoch mužského pohlavia... Už pri mojej prvej návšteve Mongolska v roku 1992 nebolo možné si nevšimnúť, že alkohol pôsobí na Mongolov veľmi, veľmi nedobre.

Mongol + alkohol = Indián + Ohnivá voda .

Aj napriek tomu, že sa dali vtedy len veľmi obtiažne zohnať len dva druhy vodky /archi/, o motajúcich sa chlapíkov, väčšinou silne agresívnych, ktorí často "stvrdli" v najrozličnejších polohách priamo v uliciach metropole, nebola núdza. Alkoholické túžby kočujúcich pastierov boli voľakedy i dnes uspokojované pomocou kumysu /airag/ - vykvaseného kobylieho mlieka, či slabých páleniek šimiarchi - prepálených zákvasov z kobylieho, jačieho či ťavieho mlieka, ktoré obsahuje okolo 10% účinnej zložky. Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že kalná jalovica či ťavovica so špecifickou arómou a chuťou sú nápojmi znalcov. Naši geológovia nazývali uvedené nápoje obecným termínom "benzínarchi". Taktiež kumys pôsobí na organizmus európana veľmi rýchlo. Pálenie žáhy, hnačka i dávenie doprevádzajú začínajúceho "pijáka" tohoto nakyslého, slabo alkoholického nápoja pri každom hlte. Kumysom Vás radi pohostia alebo ponúknu na predaj takmer v každej jurte. Konzumuje, rozumej pije sa, z plochých keramických alebo umelohmotných misiek a v mestských tržniciach je ho možné otestovať z dlhých radov plastových päťdesiatlitrových sudov.

Sortiment alkoholických nápojov je v dnešnej Džingischánovej zemi viac než uspokojivý. Z tvrdého alkoholu stále kráľuje vodka, ktorú na trh dodávajú štátni i súkromný výrobcovia. Predáva sa v špecializovaných obchodoch, kde sa dá vyberať až z dvadsiatich druhov. Na pultoch je však dostať i bežné svetové značky. Z pív, označovaných tiež ako "šar airag" /v preklade žltý kumys/, prevládajú kórejské značky Cass a Hite a čínsky Tiger /tieto sú väčšinou balené v plechu/ nad mongolskými, ako sú napríklad "Azarga alebo Chureé". Návštevníkov z Európy alebo priamo z bývalého Československa iste zaujme etiketa fľaškového piva "OLD CZECH" 12 stupňového, 4,3% alc. so sochou sv.Václava na koni a zapadajúcim slnkom s baránkami v pozadí. Chuťove však "staročeské" sa dá zaradiť len medzi tie najhoršie. Milovníci čapovaného piva sú na tom ešte horšie - najčastejšie sa čapuje pivo nesúce meno slávneho chána. Polliter čapovaného piva Vás výjde na 1800 tugrikov, čo je asi 60 Sk. Chingis Beer sa vyrába v naleštenom pivovarskom zariadení pozorovateľnom cez sklenenú stenu z priľahlej pivnice bavorského štýlu. Pivovar bol za pomoci nemeckého kapitálu vybudovaný v staršej budove na okraji centra Ulaanbaataru. Za 1000 tugrikov sa niekde točí maďarské pivo Kryštaly /ako napríklad vo veľkom pivnom stane priamo na okraji hlavného Suchbaatarovho námestia/. Je zaujímavé, že slávni českí výrobcovia tu uvoľnili pivové bojisko bez boja...

Aké nástrahy číhajú v Mongolsku na konzumentov alkoholu /okrem cirhózy a už zmienených ťažkostiach pri aplikácii kumysu a šimiarchi?/ Pred požitím niektorých vodiek od súkromných výrobcov je vraj dobre mať pripravenú bielu palicu. Ďalšie pasce, a to nielen pre podnapitých, predstavujú desiatky hlbokých kanálov bez víka, ktoré sú po celej metropole v trasách ciest pre peších priamo rozsiate. Pre bezdomovcov tieto kanály predstavujú jedinú nádej na prežitie krutej mongolskej zimy s teplotami pod mínus 40 stupňov /totiž v kanáloch sú často umiestnené teplovody/, pre cudzincov posilnených alkoholom /v Ulaanbaatare sa aj tak nedá nič iné robiť, len piť/ tak potom cestu k domovu môžeme prirovnať k tancu v mínovom poli. Len tak na okraj, verejné osvetlenie sa centrálne vypína okolo 22 hodiny večer a bary majú väčšinou otvorené až do polnoci.

Na odstránení následkov dlhodobej nemiernej konzumácie alkoholu, prejavujúca sa zlou funkciou pečienky, existuje v Mongolsku jednoduchý recept. Musíte ráno, niekoľko dní po sebe, vypiť hrnček čerstvého kobylieho mlieka.

Domorodí pastieri sú preslávení svojou pohostinnosťou. Pri návštevách ich tradičných obydlí bývate väčšinou bohato pohostení: kumysom, šimiarchi, kefírom, tvarohom a keď máte šťastie, tak aj napríklad kozím alebo svištím mäsom. V niektorých oblastiach by bolo smrteľnou urážkou hostiteľa nedopiť načatú fľašu či nádobu s lahodným nápojom. Ak "náhodou" príde na rad päťlitrový kanyster so "šiminou", pomáhaj Vám Buddha!!! Kožka z čerstvého kobylieho mlieka je v tomto prípade už asi bezpredmetná. Na zdravie!!!

Jano Zavrel

Trnavské kultúrne okénko:
"Ná kukni, šáhnem, vytáhnem a čítam...
Karol Bodorík "Zlepenec"

Dážď

Ivan Ko.

Ftipy, frky, kraviny...

SMS - správy z roku 2003 /Výber/

Sasákové záhorácke

"Co máte dneskaj dobrého k objedu?" pýtajú sa strýc Marcin v hospodze.
"Doporučujem Vám volský jazyk," radzí číšník.
"To nescem, to mjeu v hubje vúl."
"Tak si dajte strýcu vajca, ty slépka v hubje nemjeua."

"Víš, jaký je rozdzíl medzi puaceným a nepuaceným sexem?"
"???"
"Nepuacený sex je mnohem drahší!"

"Taci, co je to pluatonická láska?"
"To je, keď žena miluje muža enem kvúli puatu."

"Pane vrchňí, podte sa podzívat, co mi to puove v tej polévce, jakési černé bodky!"
"No nevím presňe co to je, ale mohli by to byt ty vitamíny."

"Prosím si pouovičnú vstupenku!"
"Jak to, nejste aňi voják, aňi dzecko!"
"Ale mám jedno oko sklenené!"

Stareček vysvetlujú, co je to muadost a staroba:
"Ked sem byu muadý, občas mi byovo zle, a fčil, ked sem starý, tak je mi enem občas dobre..."

Dojde kohút do reštaurácie a objedná si vaječný koňak. Potom ešče jeden a ešče jeden. No a potom spokojný zakikiríka:
"Tak preca sú ty slépky na něco dobré!"

"Súsede, čuu sem, že vaša céra má dzecko!"
"To neňí právda, moja céra ňikedy nerodziua"
"Ale necigáňte, na vlastňí oči sem ju vidzeu, jak sedzeua v parku a dojčiua..."
"No a co? Čas má, mléko má, proč by nedojčiua...?!"

"Dežo, de máš ty hodzinky, co sem ti kúpiua?"
"Ále, meškajú, tak idú za mnú."

"Kamarád sa žauje kamarádovi:
"Predstav si, fčerá sem prichyciu ženu z úplňe cudzím chuapem!"
"A ten de byu, co sis už na ňeho zvykeu?"

"Aranka povída Dežovi, který sa dzíva na účet z nemocňice a velice krúci huavu:
"Vidzíš Dežinko, vidzíš, keby sas nedau operovat, moheus mjet pjekný pohreb!"

"Do bude scet ít na záchod na maú potrebu, prihuasí sa jedným prstem a do na velikú, zdvihne dva prsty."
Za chvílu sa huasí Tomášek s ohuíma prstama.
"Jak sa to huásiš, Tomášku? Nerozumjeus mi?" pýtá sa paňi učitelka "Rozumjeu, paňi učitelko, ale já si scem enem prdnút!"

Dobrú chuť a na zdravie horolezci!!!

Od malička som doma počúval: "Zdravie nadovšetko! Len keď sme zdraví! Na zdravie!". V škole nad telocvičňou nám roky viselo heslo: "Športom k zdraviu!" Stal som sa horolezcom. Horolezectvo je šport. Teda podľa princípov logiky som spel horolezectvom ku zdraviu, ktoré je nadovšetko!"

Hneď na prvom zájazde do Tatier som zhrozený sledoval dvoch starších horolezcov, ako sa vpotácali do Zbojníckej chaty. Jeden kríval, držal si bok a krvácal z natrhnutého ucha. Druhý mal rozpleštený nos, ľavá ruka sa mu bezvládne hompáľala a pravou sa držal za brucho, vraj pri páde prehltol trojzubý mostík. Skrbáľali sa po letnom snehu dolu žľabom z Javorákov... Nezdali sa mi príliš zdraví.

Roky bežali, stretol som odvtedy stovky horolezcov a zväčša sa mi tiež nevideli najzdravší. Ani telesne. Starší boli súci do piešťanského bahna. Mladší sa z ich obrazu nepoučili a systematicky si humpľovali organizmus. V horolezectve je na to príležitostí habadej! Horolezec si pod ťažkým batohom deformuje chrbticu, kmitá do kopca i z kopca, vylamuje si v suťoviskách členky, bivakuje v daždi, vo vetre a mraze, vystavuje sa slnku, búrkam, bleskom, dusí sa v lavínach, pri zatĺkaní skôb sa mláti kladivom po prstoch, pri vytĺkaní po kolenách, otĺka si v previsoch hlavu, krbáľa sa dolu snehovými žľabmi, prepicháva sa čakanom, padá z hrebeňov a stien, hladuje, prejedá sa, smädí atď, atď, atď...

Z tohoto hľadiska možno činnosť horolezca odborne nazývať automutilácia, t.j. dobrovolné sebapoškodzovanie, mrzačenie vlastného tela. Ide o poruchu pudu sebazáchovy a táto úchylka patrí do kompetencie psychiatrov.

Pozrime sa ale bližšie na horolezca v horách zo zdravotnej stránky, aspoň z jedného hľadiska a to z hľadiska stravovania.

V horolezeckých príručkách aj na začiatočníckom kurze som sa dozvedel, že horolezelcké stravovanie je celá veda. Dodnes som si ju neosvojil. Stretával som na cestách k vrcholom horolezcov "stravovedcov", ktorí systematicky preratúvali dodané a vydané kalórie, starostlivo kombinovali bielkoviny, tuky, uhlohydráty a vitamíny do nevábnych zmesí.

- Toto je fantastická kalorická nálož pre sólový výstup na Eiger: kalorka s burskými orieškami, treščou pečenou, vajíčkami, kečupom, hroznovým cukrom, strúhaným ementálom a kondenzovaným mliekom. To je pre organizmus priam lahôdka!!!

Môj organizmus prijal túto lahôdku tak, že som vyše pol hodiny strávil za balvanom s prstom v hrdle. Napriek kalorickej bombe urobili za týždeň jednu hrebeňovku klasifikácie II.-III. Eiger odolal.

Druhá skupina horolezcov, askéti, považujú jedenie za banálne zdržovanie od lezenia. Asketické "sebabičovanie" hladom pokladajú za súčasť prípravy na "veľké veci". Prídu do hôr s malým pinklíkom, v ktorom medzi horolezeckým haradurdím majú kúsok chleba slaniny, päť cibúľ a hlavičku cesnaku. Asketickí maškrtníci mávajú ešte kocku marmelády alebo turecký med. Keď sa im to minie, žujú kožku zo slaniny, lišajníky a na vrcholoch vyškrabujú skobou z konzervy zvyšky pečeňovej paštéky. Na chatách a v táboriskách sledujú so zle utajovanými pudmi cestu našej lyžičky "od ešusu" k ústam a naprázdno pregĺgajú. Ponúknete ich:

"Ále ďakujem, nebývam v horách hladný, no ale keď inak nedáš, ochutnám čo si to navaril..." a kým sa spamätáte, vráti Vám vylízanú šálku a lyžicu.

Tretia skupina horolezcov jednoznačne patrí do čelade pažravo - všežravých "furtžravcov" podľa hesla /kto chce liezť - musí jesť/. V Štrbe vystúpia z jedálneho vozňa, kde sa "futrovali" už od Bratislavy, na stanici si dajú guláš a pivo, hore na Štrbskom plese pol kila vlašského šalátu a šesť rožkov, na chate pri Popradskom plese tri obedy a päť pív, cestou na Chatu pod Rysmi päťkrát jedia a na chate si zohrejú štyri konzervy sékely - gulášu, ktorý zjedia s polovicou chleba. Už večer nabádajú kamarátov, aby išli ráno dolu na nákup, lebo inak už v utorok ráno ich budú musieť bezvládnych od hladu znášať dolu. Raz som strávil týždeň v partii "furtžravcov" na Brnčalke. Boli sme šiesti a varilo sa v spoločnom kotle, každý feňkucháril iný. Varilo sa od návratu z túry až do polnoci, šesť až desať kotlíkov. Polievka, ovsené vločky, hemendex, puding, guláš, kolienka so šprotami. Bolo im to jedno, čo sa predkladalo, len toho muselo byť vždy dosť, vždy plný štvorlitrový kotlík. Predstavte si to takto: päť ľudí sedí mĺkvo pri stole s lyžičkami v ruke a všetci sa pozerajú na dvere. Dvere sa pomaly otvárajú. Vstupuje hosť. Sklamanie. A to sa niekoľkokrát opakuje. Reflexy fungujú správne, horolezci nestačia pregĺgať sliny. A konečne je tu služba, kuchár! Kladie na stôl kotlík, v ktorom ešte varom klokoce žltá želatínová hmota. Nik sa nepýta čo to je, na výkrik "Kto zaváha ..." nastane horúčkovité hltanie pudingu, sprevádzané tichým bojom lakťov o pozíciu pri kotlíku. Rytmus naberania a hltania je kamarátsky zhodný, keď niekto vyjde z rytmu, všetci sa pooblievajú. Ako nováčik som bol úplným outsiderom, vyvrhli ma z kruhu a kým som si pofúkal obsah prvej lyžičky na ako - tak prijateľnú teplotu, vyškrabovali kamaráti dno kotlíka. Načrel som do siedmich kotlíkov - a šiel som spať hladný ako vlk. Hľa, život je boj a kto zaváha ...!!!

Z hľadiska príprav jedla možno horolezcov rozdeliť na variacich a nevariacich. Nevariacich odložme stranou, žijú na suchej strave alebo sa draho stravujú na chatách alebo sa priživujú u variacich kamarátov, ktorým nosia vodu, umývajú riady a platia poldecáky a pivo.

Variacich zas môžeme rozčleniť na primitívov a horských kuchárov. Variaci primitív dokáže uvariť čaj a prihriať si konzervu. Patrí sem väčšina horolezeckých žien. Akokoľvek brilantne varia doma v kuchynskej linke, v horách v jednom ešuse a s trochou vody bez hrncov a nožov a všeliakých mechanizmov sú zväčša úplne bezradné.

Skutočný horský kuchár je pokladom horolezeckého oddielu. Má z varenia radosť, sebarealizuje sa uplatnením fantázie, dôvtipu a estetického cítenia. V jeho poňatí obyčajná konzerva dostáva pravý "šmak a iskru", pretože nosí so sebou všelijaké prísady, špécie a vie čo do čoho a kedy a koľko dať. Keď prvýkrát prejaví svoj talent, horský kuchár získáva svorku cudzopasníkov z čelade nevariacich a variacich primitívov, ktorí si nosia suroviny a potom ich dávajú týždeň, dva do zlatých kvalifikovaných rúk. Najväčšou odmenou kuchára je spokojnosť stravníkov, preto ich jedinou povinosťou je blažene sa tváriť a nešetriť pochvalou. Horský kuchár prinesie svoj výtvor na stôl, horolezci sa doň pustia. Kuchár ich skúmavo s napätím pozoruje. Ozve sa Čáro, autorita na posudky:

"Zdeno, minule som si dal v Grande v Smokovci ugandskú roštenku na šampiónoch, flambovanú írskym ginom, ale chlapče, proti tvojmu maďarskému gulášu je to krmivo pre zoologickú záhradu.

No a Zdeno sa rozžiari šťastím a už kombinuje, čo vytvorí na večeru. Ráno ho zoberú na Galériu Ganku a budú ho úzkostlivo ochraňovať, aby sa mu ani vlas na hlave neskrivil, lebo ústredný kuchár je skutočný oddielový poklad.

Na túre nie je zvyčajné veľa jesť - bolo by to totiž treba nosiť. Výnimkou sú dlhé túry, túry s bivakom alebo pri prechode hrebeňa Tatier. Tu je všeobecná snaha nabaliť si ľahké, ale výživné, koncentrované, dehydrované potraviny. Pamätám si presne, ako si jedno horolezecké družstvo zobralo na prechod hlavného hrebeň Vysokých Tatier štyri "štangle" maďarskej salámy na päť-šesť dní ako hutný, koncentrovaný pokrm. Zapíjali to šumienkami. Po treťom dni svojej dávky "somára" /z ktorého mäso je údajne zložkou salámy/ začali obaja tajne, nezávisle od seba zahadzovať do doliny a dodnes - odvtedy prešlo už 12 rokov - nikto z nich maďarskú salámu, somára a šumienky nemôže ani vidieť. Iní hrebenári sa zasa upriamili na čokoládu - skončili v mikulášskej nemocnici - pod dupľovaným klystírom. Po niekoľkých expedíciach mi Ivan Fiala, jeden z vrcholového družstva na Nanga Parbat, povedal, že stačí, aby len počul slovo konzerva alebo aby ju zazrel v obchode a dvíha sa mu žalúdok. Pravda, expedície sú osobitnou kapitolou horského stravovania.

Zvláštné čaro má stravovanie v extrémnom bivaku, pri varení na kolenách, sediac v rebríčkoch, sieťkach, sedačkách, najmä, keď sú bivakujúci niekoľko metrov od seba a hádžu si nôž, chlieb, spúšťajú alebo vyťahujú varič, fľašu, ešus a podobne. Čo spadne, je nenávratne preč. Bez lyžičky a noža sa človek zaobíde, horšie je, ak ide variť čaj alebo polievku a spadne mu zo steny fľaša s vodou. Alebo má fľašu a zahrmí mu bombička do variča. Človek musí ustavične kontrolovať, čo má v pravej a ľavej ruke, na kolene, v zuboch, pod pazuchou a aké by boli následky, keby urobil určitý pohyb. Stačí nečakane prudko kýchnuť a ste bez večere.

Na záver pobytu horolezcov vo Vysokých Tatrách sú zvyčajne zákuskové ogrie v starosmokoveckej cukrárni. Na tento záverečný akt sa horolezci tešia celý týždeň:

- Pánabeka, v nedeľu v Smokovci - šesť krémešov, štyri floridy, tri špice, citrónová a jahodová zmrzlina - juj!!

Iba chorí a neduživí si dávajú menej ako desať zákuskov. Niektorí, aby spoločensky neutrpeli, dajú si na tanieri priniesť dva zákusky a pätnásť zabaliť. Balíček si položia na stoličku a nenápadne si po jednom vyťahujú a dopĺňajú na tanieri. Niektorí vyzerajú veľmi distigvovane a zákusok jedia na päť - šesť krát, iní konzumujú čo hlt, to jeden zákusok. Poznám aj takých, čo si v spoločenskom posedení neprídu na svoje, nechajú si zabaliť dvadsať zákuskov, ponoria sa do lesa, tam si zákusky porozkladajú okolo seba do trávy a prevaľujú sa od jedného k druhému v nerušenom slastnom rozpoložení. Na to ešte päť pív - a Tatry dovidenia!!

Patrí sa čo to povedať aj o pití. Prívod tekutín, "vodný režim" organizmu v horách, je tiež celá veda. Možno sa stretnúť s dvomi názormi.

Prvý: V horách sa má piť často, ale malé množstvá.

Druhý: Zriedka, ale veľa naraz.

Môj kamarát spolulezec je vyznávačom tretieho: - Furt a moc! Kréf nemá hustnut!

Na otázku, čo v horách piť, Vám horolezci odpovedia zhodne:

- Všeličo, len nie vodu!

A majú pravdu. Voda vo veľhorách je "prázdna", neobsahuje minerálne látky, neuhasí smäd, nedá organizmu, čo mu patrí. A preto v záujme zdravia pijú horolezci pivo, víno, rum, lebo organizmus musí dostať čo mu patrí.

Na zdravie! Na zdravie?

Ivan Bajo

Voľný deň

Ranná hmla beznádejne pohltila celú dolinu. Sedíme s Tónom pri okne a očami sa márne snažíme preraziť cez jej husté chuchvalce.

Do chaty vstupujú prví turisti - ich mokré oblečenie nám na nálade nepridá. Vyzerá to tak, že náš spoločný deň voľna využijeme predsa len na vynášku. Zbalené kletráky, prichystané lano a skoby však prezrádzajú, že sme mali iný cieľ.

Po polhodine sa nám zdá, že hmla redne, aj ranný dáždik prestal.

"Tóno ideme," navrhol som.

Tono neodporoval. Nahodili sme teda kletráky na chrbát a o niekoľko minút sme už kráčali pod stenu. Nie, žiadny extra výstup, po niekoľkých vynáškach za sebou naň človek nemá ani chuti, ani síl. Bežná klasická túra.

Prichádzame pod stenu. Prvých 60 metrov ideme ešte nenaviazaní - ľahký terén to umožňuje. Doliezame na trávnatú terasu, vyberáme materiál, naväzujeme sa.

Začínam liezť prvú z dvoch rozlámaných dĺžok. So zatajeným dychom ukrajujem prvé metre veľmi nepríjemného terénu. Všade plno voľných skál. Jeden neopatrný chyt - a vylomené kamene sa s rachotom rútia dole. Tóno inštinktívne odskakuje, no jeho lano zapnuté v štandovej skobe mu nedovolí vyhnúť sa padajúcim skalám úplne. Časť z nich ho zasahuje do pravého lakťa. Aj keď mi dáva znamenie, že všetko je "O.K.", z jeho bolestivej grimasy je jasné, že ako prvý si už dnes nezalezie.

Zvyšok rozlámaného terénu doliezame obaja maximálne sústredení.

Ďalší úsek steny je poriadne strmý. Pevná skala a dostatok chytov je však predzvesťou pekného lezenia.

Nedočkavo preberám od Tóna materiál a nastupujem do platne. Minimálne, ale pevné chyty umožňujú vychutnávať každý pohyb. Aj počasie sa umúdrilo - po hmle už niet ani stopy a obloha je bez jediného mráčika.

Bez problémov získavam meter za metrom. Lezenie má pieskársky charakter. V polovici dĺžky vtĺkam jednu skobu - istota je istota. Ešte pár temp a Tóno mu signalizuje koniec lana. Doliezam na pohodlný, ale zato poriadne exponovaný štand. Rýchlo vtĺkam dve "tutovky" a začínam doberať Tóna. V ťažších miestach ho radšej doberám viac napevno - narazený lakeť bolí a kedykoľvek môže vypovedať poslušnosť. Pri vybíjaní skoby sa trochu zdržal - sedela príliš pevne. Napokon dolieza ku mne na štand. Chvíľu oddychu si krátime pozorovaním zástupov turistov na chodníku. Ľutujeme Janu a Viktora v chate - určite toľko turistov im dá v bufete zabrať.

Ďalší postup je jasný. Strmý hladký kút a v ňom staré skoby nedovolia ani na chvíľu rozmýšľať o inej možnosti.

Sústredene vliezam do kúta. Prsty vnáram do pukliny medzi jeho stenami, nohy idú "na trenie", využívajúc pritom zrnitosť ešte neošľapanej žuly. Hojne pritom využívam staré skoby. Presviedčam sa, prirodzene, či držia. Na konci dĺžky vtĺkam ešte účko a vyliezam - ba vlastne by som chcel vyliezť - na malý balkónik. Nijako nemôžem na jeden meter skoordinovať svoje pohyby. Ľahké miesto a ja si s ním neviem rady! Ale to poznajú viacerí - ľahké, ale hlúpe fleky.

Nakoniec sa hlasným - "vysoké výšľapy, to je moje"! povzbudzujem a niekoľkými rýchlymi pohybmi sa dostávam na balkónik. Tóno, sledujúc moje trápenie, sa napokon uznanlivo usmeje. O pár sekúnd som už bezpečne zapnutý v štandových skobách. Ešte kontrola lán a začínam istiť Tóna. Pohľad zhora je fantastický. Strmosť steny nedovoľuje vidieť jej upätie. Hladučké platne, len Tónova postava na nich vyčnieva. Pomaly lezie kútom. Vidím, že pravú ruku používa len symbolicky. Ešte dobre, že netreba vtĺkať veľa skôb. Vysoké výšľapy nemôže ani cítiť, preto mu chvíľu trvá, kým vylezie ku mne.

Opäť chvíľu sledujeme okolie. Rozjímame nad prekrásnou scenériou okolitých štítov, v duchu ďakujeme Viktorovi za deň voľna a hoci sme ešte nedoliezli, nahlas premýšľame o ďalších túrach v týchto horách.

Pred nami je posledný úsek ťažšieho lezenia. Stena naberá na strmosti - pod vrcholovým hrebeňom akoby chcela ukázať zvyšok svojej mohutnosti.

Dve pukliny prechádzajúce hladkou platňou, v ktorej vidíme nit, nás podľa popisu majú priviesť na hrebeň. Púšťam sa teda do záverečného lezenia - niekoľko strmých metrov, vzdušný traverz a som už v ľahkom teréne hrebeňa. Doberám Tona a spoločne absolvujeme niekoľko dĺžok na vrchol. Podanie rúk si tentokrát ešte raz zopakujeme. To preto, že Tóno má dnes narodeniny a skoro sa dnes narodil druhýkrát. Nuž pridávam ešte gratuláciu.

Jaro Švorc

Gdo je najvačší neprátel Slovákov

Minulý týden bola stará nejaký maród, tak ma poslala s recepisom od dochtora do apatéky. Dala mi aj na motór, abych sa skór vrácil, ale já som si zebral koleso, reku ostane mi aspon na pivo. Ešče z gánku za mnú kričala, abych kúpil cehličku cajchu a nejaké vuršle na večeru a abych nestracil pudylár. Vyštartuval som jag Fitipaldy, len tak kaménky lítali od zadného kolesa. Šecko som kúpil, jag som mal befél od starej a zostalo mi aj na rezané pivo.

Vejdem do šenku a tam hukot jag ve starých pilinákoch. Chlapi sa vadzili, gdo je najvačším neprátelom Slovákov.

Ná odjakživa Madari - ohlasuval sa stól pri okne.

Né, predsaj Česi - oponuvali chlapi od stola v kúte.

Vedla mna sedzel, či skor ležal na stole Palo, kerému sme nadávali Sokrates, lebo mal brčkavú bradu a furt filozofuval. Palo zdvihol, zakohrnal, zamrmlal, že šeckých treba nakopat do rici a zaseky si chladzil čelo v rozlátom pive.

Najvačším neprátelom Slovákov je ten oný cigán, Dzurinda, Slota, Mečiar alebo Klaus! Ale dze, sudci na fodbale. Rusi, lebo nás scú furt oslobodzuvat. Šéfi NATO, lebo robá drahoty a nescú nás prijat, koalícia.. opozícia... prezident... šenkár Fero, lebo čapuje teplé pivo, novinári... privatizéri... televízia...

Sokrates zaseky zdvihol hlavu a zavolal: Šeckých treba nakopat... a spal dalej.

Pri vedlajšém stole si dali medzitým aj po hube. Já som ból račí cicho, aby sa aj mne neušlo. Aj som sa zazichruval a dal som si krankasové zuby do ibrcigla. Vedla mojého, najvačšími neprátelmi Slovákov sú Slováci, ale hlasno som račí nepovedal, šag jaký bych mal z teho chosen? Akurát čo bych mohól nejakú obsáhnut.

Dobrých pet minut ból pokoj, zakát urazený Fero nosil dalšé pivá. Kukal po nás jag keby sme mu vyhodzili do luftu jeho fungl nový Turbodiesel Fiat Bravo. Ždycky ket písal čárky na pivové tácne, zlomil od jedu klajbas.

Ja buda ministrom zahranyčá, tak vyhlásim vojnu aj Amerike! - otvoril dalšé kolo debaty známy politológ Gusto Šarvajc. Postavil sa, zrichtuval si štruksové gace, čo mu furt viseli pod pupkom a pokračuval.

Napadneme ich pekne od zatku, obsadzíme Ňujork, Holyvúd, Monte Karlo aj Texas a než sa spamatujú... medzitým vylézol na lavicu a postavil sa jag tá americká socha slobody, akurát že místo fakle držal flaškovú desinu.

Ná, Gusto, nemáš to troška pomíšané, šak Monte Karlo nený v Amerike! - oponuval mu Fero. A vóbec, neondzi sa mi tu, zablacíš mi nábytek a gdo to po tebe bude pucuvat! Já tu nemám frajcimerku!

Nevadzí, Monte Karlo si necháme na neskorší, nech je dze sce! Ket vyhráme vojnu, budú nás prosit, aby nás mohli zebrat medzi seba do teho NATA.

Gusto a čo ket prehráme vojnu? Čo bude s nama?

To bude ešče lepší. Aj Japonci aj Nemci prehrali vojnu s Amerikú a neskaj dze sú!!!

Jako by to snáma dopadlo som sa nedozvedzel. Fero vyhlásil záverečnú a bolo po diskuziách. Venku už bolo tma a zima. Zebral som si koleso a že idem domó... Aš ket som sa druhý ráz zbíral z krípopy, ziscil som, že nečo nený s kostolným porádkom. Šak ráno som išól na dámskem kolesy a tento má rúlu! A ešče je aj zaseknutý z retazú.

Dovlékol som sa aj s kolesom domó, stará naščascí už spala. Lehol som si račší v kuchyny na kanapu a tešil sa na ráno, jag malý cigán do školy...

Váš dzetko Krúpik až z Linča

Úvahy unaveného turistu

Keď turista šľape na dlhom diaľkovom pochode a keď už cíti každú časť teľa, napadajú ho všelijaké myšlienky. Myšlienku zabaliť "to", ihneď zavrhne. Ale úvahy o nedokonalosti ľudského tela ho mátajú dlhšie. Nebol by človek dokonalejší, keby mal napríklad štyri nohy ako somár? Nie preto, aby chodil po štyroch, veď nie je somár, ale preto, aby si mohol unavený pár nôh vymeniť za oddýchnutý. Aj keď sa na prvý pohľad zdá, že bilaterálna, symetrická stavba tela človeka je takmer dokonalá. Nie je tomu ale tak. Je pravdou, že takmer všetky orgány a údy človeka sú párové. Máme dve ruky, dve nohy, dve oči, dve uši, dve nosné dierky, dva pľúcne laloky, dve obličky, dve mozgové hemisféry a ešte aj to ľudské pozadie, na ktoré máme v slovenčine krásny, výstižný a krátky trojhláskový výraz, o ktorom si mnohí myslia, že je monokusé, má predsa len dve krásne pologule /krásne u nežného pohlavia, muži v protipóle majú ako odškodné namiesto polo -celé/. Táto párová stavba tela je veľmi výhodná. Ak Vám chýba jedna ruka, tak máte druhú, na jedno ucho či oko nepočujete alebo nevidíte? Nevadí, je tu náhrada. Ba dokonca ak Vám príroda prisúdila jednu nohu kratšiu, tak tá druhá bude ako kompenzácia určite dlhšia. Nie všetky orgány ľudského tela sú dôsledne bilaterálne. To, že ústa máme iba jedny, to nie je ešte taká chyba, skôr by som povedal, že je to výhoda. Viete si predstaviť, že by sme mali dvojo úst na jedenie a že by žena na Vás spustila "reč" dvomi ústami? Bože uchovaj.

A ešte minimálne jeden orgán je u človeka - teda muža - neduplicitný. Viete si predstaviť koľko trápnych chvíľ by ste si ušetrili v prípadoch, keď Vám práve tento sólista zlyhá a o koľko by ich bolo menej, keby aj tento orgán mal funkčný duplikát a k dispozícii by bol aj náhradný orgán?

A pritom aj keď sa nejedná o hlavný orgán, ale je to predsa len orgán, ktorý nasleduje ihneď po hlavnom orgáne, tak povediac pohlavný orgán. Teda veľmi dôležitý orgán. Vysvetlenia sa naskytujú hneď dve. Buď človek nie je tak dokonalým tvorom ako si o sebe myslí a že matka príroda má tiež rezervy alebo že vývoj človeka ešte nie je ukončený a že v budúcnosti sa takýto zdokonalený superman určite vyklonuje.

Tak to by už stačilo....

Ivan Nižnan

YETI v Malých Karpatoch
alebo koniec tajomstva snežného muža

"Mnoho ráz našli, odmerali a odfotografovali stopy, o ktorých šerpovia vraveli, že sú po Yetim." Ralph Izzard

"Novozélandská horolezecká výprava pri budovaní základného tábora pre výstup na Mt.Everest videla stopy Yetiho. Yeti sa neskôr aj zjavil. Dvakrát silno zapískal a zmizol v hmle." Agentúra Reuter

"Bol či nebol Yeti v Himalájach? Bol, nebol Yeti v Malých Karpatoch?" Rozmýšlal som cestou na Biely Kríž. Ťažká hmla sa prevaľovala z jednej strany cesty na druhú. Mrholilo a fúkal studený, ostrý vietor. Každú chvíľu by sa mala zjaviť horáreň. Tvar cesty tomu nasvedčuje. No zrazu za v hmle ukáže čosi vysoké, šedé. Čo to je? Nie je to azda Yeti? Yeti to nebol. Bol to pes z horárne na Bielom Kríži. Stál na štyroch a veselo štekal. Aj hmla, akoby sa zázrakom rozplynula. Cestou na Košiarisko som rozmýšľal o správach z Káthmandú. Štyri horolezecké výpravy za posledný mesiac videli Yetiho. Ani jedna ho však neodfotila, hoci každá mala špičkovú fotografickú aparatúru a perfektné ostré vrcholové snímky, urobené za extrémnych podmienok. Nejako sa mi to nepozdáva. Na Košiarisku už čaká usmievavý bufetár a podáva mi pivo a výbornú fazuľovú polievku. Kontrola na pochode zasa núka pečiatky. Turisti sediaci pri stoloch popíjajú pivo, rozprávajú sa a zrazu počujem: "Yeti v Malých Karpatoch". Neverím vlastným ušiam, preto sa pre istotu pýtam. Áno, minulý týždeň videli Yetiho v Malých Karpatoch. Vraj na Čmelku. Tiež bola hmla, keď tu zrazu diaľkoplazi zbadali kontrolu. Bol to vysoký dvojmetrový huňatý mladý muž. Nikto ho nepoznal. Aj sveter mal hnedý, akisto z hnedého bonekanu, aj nohavice. V ruke držal obrovskú pečiatku a pečiatkoval účastnícke listy. Bol totiž práve diaľkový pochod "Nedrkotaj nohami, ale preberaj zubami". Aká krásna pečiatka, povedali diaľkoplazi, poďakovali sa a išli ďalej. Pečiatka bola naozaj krásna. Bola na nej opica. V cieli nikto o takej kontrole ani pečiatke nič nevedel.

"Koľko ste toho popili?" smejú sa usporiadatelia.

"Tú pečiatku Vám tam určite dal Yeti" dodal žartom.

A čo keď mal pravdu, pomyslel som si. Ako dobre, že trasa dnešného diaľkového pochodu vedie opäť cez Čmelek. Možno stretnem aj ja Yetiho. Poponáhľal som sa. Hmly znovu pribudlo. Zjavil sa aj sneh. Vietor bol stále mrazivejší a dul neobvykle prudko. Na Pezinskej Babe na otázku, či nevideli Yetiho, sa iba zasmiali, pokrútili hlavami a dali mi pečiatku. Bol na nej pes. Ech to je paralela. psie počasie, psia pečiatka, pomyslel som si. Ani psa nehodno doň vyhnať, nieto ešte diaľkoplaza. Yeti na Čmelku nebol. Svietilo tam však slnko a bolo vidieť Alpy. Čo tam po Alpách, poďme hľadať Yetiho, rozhodol som sa. Idem na Zochovu chatu krížom cez Kamennú bránu. Možno ho stretnem tam. Alpy zmizli najprv. Neskôr aj slnko. Keď som sa blížil ku Kamennej bráne, vietor náhle ustal, všade sadla hustá biela hmla ako mlieko. A k tomu neuveriteľné ticho. Iba občas zapískanie. Ako keď Yeti pískal v Himalájach, pomyslel som si. Prešiel som Kamennú bránu a tu som ho uvidel. Sedel uprostred Amfiteátra a vôkoľ sa všetko belelo. Vytiahol som digi fotoaparát, ale hneď som ho aj odložil. "Vitaj," povedal po slovensky, "chceš pečiatku?" doložil smutným hlasom. Prizrel som sa bližšie. Bol to on. Sedel za veľkým a ťažkým písacím stolom, na ňom hromady turistických diplomov, účastníckych listov a pečiatok. Všade vôkoľ po lese samé papiere. Nie, nebol to sneh, boli to papiere. A vo vetre šušťali, svišťali a pískali. Ako Yeti. "Ja som najstarší diaľkoplaz," hovorí Yeti. "Tak dlho som chodil na diaľkové pochody, dával pečiatky, rozdával účastnícke listy, vypisoval diplomy, až sa to stalo mojím povolaním. Začínal som v Malých Karpatoch a skončím tiež tu. Z Himalájí som ušiel pred horolezeckými výpravami. Vždy som im pokazil náladu. Keď ma stretli, nemohli ma odfotografovať, lebo by im nikto neveril. A tak radšej svorne tvrdili: "zapískal a utiekol!"

"Preto ani jedna fotografia," pomyslel som si, "už je mi to celkom jasné". Yeti pokračoval: "Preto som sa rozhodol vrátiť do Malých Karpát, niekto sa musí starať o toto tu", a ukázal na hromady účastníckych listov, diplomov a pečiatok. "Ja som užitočný už iba pre organizátorov diaľkových pochodov. Zásobujem ich materiálom a oni o mne nerozprávajú. Taká je naša dohoda. Aj minule tu boli po propozície, diplomy a pečiatky na DP "V znamení letného času". Aj teba by som chcel poprosiť o mlčanlivosť a za ochotu ti venujem túto krásnu pečiatku. Je na nej gorila horská. Prisľúbil som, poďakoval, rozlúčil sa a pečiatku si starostlivo uschoval. Bude mojim talizmanom. Na Zochovej chate som dostal pečiatku prasa a pekný diplom. Ešte aj pivo tam bolo prichystané. Bola to hneď dvojitá odmena. Ja som však odhalil tajomstvo Yetiho. Svedčí o tom pekná pečiatka, ktorú mám uschovanú ako vzácnu pamiatku spolu s diplomami z diaľkových pochodov. Odvtedy pozorne sledujem správy svetových agentúr z Nepálu. Správu o stretnutí s Yetim však odvtedy ich diaľnopisy ani maily nehlásili.

Ivan Klinec

Afrodiziaky

Slovník cudzích slov vysvetľuje slovo "afrodiziakum" ako liečivo, údajne povzbudzujúce pohlavný pud. Zaujalo ma na tom slovo údajne. Možné vsugerovanie si, že práve táto či iná látka môže vo mne prebudiť spiace libido. Isté je, že afrodiziakum je odvodené od gréckej bohyne lásky Afrodity.

Už od staroveku sú známe desiatky receptov, ako si pripraviť povzbudzujúce nápoje a kupodivu u väčšiny z nich je doporučované miešať látky odporné a nechutné, nebezpečné a dokonca i jedovaté. A tak by sme si mohli kľudne povedať:

"Sakra to sme ale frajeri, že pre kus lásky dokážeme vypiť takéto svinstvo!"

Básnik Ovídius upozorňoval na to, že podobné koktajly zpôsobujú pomätenie mysle a prebúdzajú v človeku i zúrivosť. Kto teda chce byť zachvátený erotickým šialenstvom, spojeným s dlhotrvajúcim pomätením mysle? Najskôr ten, komu samému myseľ chýba.

Z rôznych receptov uvádzaných v láskosmilných literatúrach môžeme ponúknuť zmes lásky slovami klasičky Magdalény Dobromily Rettigovej: vezmi liter červeného vína značky Malaga, 30 gr. rebarbory, 30 gr.ženšenu, 15 kvapiek ambrovej tinktúry, 30 gr. škorice, 30 gr. vanilky a to všetko nechajte 14 dní vyluhovať, potom prefiltruj a vypi!

Lenže: pýtajte sa vo vašom obchode na ženšen či ambrovú tinktúru. Ambru totiž získate z tráviaceho ústrojenstva uloveného vorvaňa. A vorvaňa ťažko môžete mať doma vo vani.

Alebo sa dať na výrobu španielskych mušiek. To musíte chrobáka, ktorý sa volá puchiernik lekársky, rozdrviť na prášok, ktorý obsahuje kantharidín a ten údajne vie dobre prekrviť orgány malej pánvy. Keď to prepísknete, môžete na mieste vykrvácať. Hodne zdaru!

Pamätám sa, ako na jednom trojdňovom "trampe" kamarát I.I. pripravoval pre celú partiu nápoj lásky z marinky voňavej. /bylinka je i v atlase liečivých rastlín/. Tá rástla normálne na lúke, a I.I. ju dokonca aj poznal. Možno.

Máčal ju v bielom víme a hovoril tomu macerovanie. Maceroval, maceroval a maceroval. Potom sme to všetci všetko vypili a miesto hodov láskotvorných sme spali v jednom kuse asi 18 hodín. Keď sa všetci na druhý deň poobede prebudili I.I. víťazoslávne zvolal: "To boli orgie čo?"

Pretože si nikdo nič nepamätal, mohli sa všetci domnievať, že sa odohralo takmer všetko, o čom predtým snívali. A tak je to dobré. Mohlo to byť, ale nebolo.

Ono je to tak v živote zo všetkým. Mohlo byť, ale nebolo....

Peter Urban

Vybraté z vrcholovej knihy Ostrá 2003 /V.Fatra/

Zoznámenie:
"Mám 20 rokov, miery 90-60-90, červený bavorák a jachtu na Jadrane."
PS:
Nikoho nehľadám, len sa chválim, ha, ha, ha...
Vaša Britny

Oznam:
Prosíme Tento lut Abi dostal Rozu a spravil Tak Nápravu. Opačnom pripade by bolo vhodné abi ste sa navzájom vivraždili, ako to aj sami chcete a neplodili dalšie zlo.
S pozdravom samotná závist

Prosím ACHTUng, fidelem, fidelem, Atasion, Atasion!
/Medzinarodna vizva, zahorie, víchot, orava ba aj tí kotoi kisucký.
Žiadame všetkich členov TJ a združenia horolescov a všetkých bespartajních sudruhov aby sa dostavili všetci na vrchol Ostrej včetne Ludových Milicii
A TO 1.5.2002 o 10 hod. Hlavny prejav bude mat sám pan Mečiar. To znamena, že učast sa bude kontrolovat podla stranickich knižiek.
Nach Vas Boh chrani, ak sa nedostavite.
Zvez odborov velkých hlav, Závody SNP Hlinikaren Žiar/Hronom.

"Stopárka"
/pracovníčka na D - 61/

Roky som denne dochádzal do Bratislavy autom do práce. V tej dobe začali postávať sexi pracovníčky na konci mesta, už skoro na výpadovke, presnejšie pri križovatke na Zlaté Piesky.

To ešte vtedy boli ako tak k svetu a nie ako teraz, samé strašidlá.

Všimol som si tam jednu peknú ženskú, extra oblečenú, biele nohavice, rozdelené "napoly", blúzku, perfetne upravenú, no skrátka bola to "bomba". Viackrát ma pri nej zastavil semafór. Pohľady sa nám na zlomok sekundy stretli a po čase, asi po desiatich zastávkach, sme sa už zdravili ako starí známi. Podotýkam, ale nikdy som pri nej nezastavil a ani ju nezviezol.

Raz som išiel na nákupy a návštevu do Bratislavy aj s manželkou. Pri spiatočnej ceste, samozrejme ako ináč, aj tu platí pravidlo schválnosti, znovu ma zastavil na tej križovatke semafór. Nuž a moja "kamarátka" bola tam a čakala...

Automaticky sme sa pozdravili ako starí známi.

A potom som mal dlho čo vysvetľovať, celú cestu až do Trnavy, že som s ňou nič nemal, že to je len cestná platonická známosť...

Dodnes jej meno nepoznám...

Peter M.

"Čo nebolo v čiernej kronike, ale stalo sa..."
Október 2003

Náš kamarát, horolezec, Celo R. sa zúčastnil veľkej trampskej oslavy na Rozbehoch. Po skončení na ceste domov, na žel. stanicu Buková, ho zastihla riadna veľká únava a prečo by si nepospal. Tak sa uložil na Bojkovej a keď sa po určitom čase prebudil, zistil, že nejaký dobrák mu zobral komplet ruksack aj s plnou výbavou, ako bol úplne nový spacák do mínus 20 stupňov, antikorovú termosku, nový ruksack aj z dokladmi a podobné veci. Je ale pravdou, že osobné doklady sa našli v Trnave v kostole, ktoré tam doniesla nejaká staršia pani, čo svedčí o tom, že dobrí ľudia ešte v Trnave nevymreli, ale všetky ostatné hmotné veci zmizli ?!! Tak už sa nekradne len v Trnave, na stanici, ale aj v horách, kam 99% obyvateľstva Trnavy nechodí...

Celo R. si ukradnuté veci cení najmenej na 15 000 Sk.

Dopisovateľ Peter M.

Prajeme Vám do toho Nového roku 2004:

Oneskorená pozvánka s hádankou na pochod SKLADIA

Milé horochodkyne, vážení horochodci a ostatná turistická bagáž.

Znovu prichádza obdobie pľúští, blata, poľadovice, snehových fujavíc, lavín a pochodu sklamaných diaľkoplazov, ktorý podľa nemenovaného turistu oprávnene patrí medzi živelné pohromy, každoročne postihujúce našu mierumilovnú krajinu ležiacu v srdci Európy. Do kompletizácie pohrôm chýbajú už len monzúnové dažde, výbuch stratovulkánu na Vtáčniku, zemetrasenie a ďalší pochod Iskry Matador.

Ale poďme k veci. Tohtoročná SKLÁDIA sa nesie v znamení šťastného zajtrajška. Z toho dôvodu sa pôjdeme pozrieť na nádejnú šťastnú budúcnosť našich vnukov /ak sa pravda toho dožijú/. EX-kurziu do budúcnosti absolvujeme v blízkej nemenovanej krajine patriacej do zoskupenia krajín Schengenskej dohody. Organizátori Skládie sa teda dohodli a zhodli na tom /obidvaja/, že aby nás tam vôbec pustili, musíme si so sebou priniesť platné pasy, cestovné 40 Sk, nejaké drobné v Euro alebo USD /lebo, že vraj forinty nie sú vhodné, ani zloté, ba dokonca ani ukrajinské hrivny/.

Pred a na začiatku akcie sa doporučuje ozbrojiť veľkou dávkou trpezlivosti, odhodlanosti a politického nadhľadu. Duševná príprava spočíva v neaktívnej relaxácii tzv.hľadení do blba a zrejme prevýši dobu dvoch dní pred a po akcii, finančná aj dvojmesačného platu.

Občerstvenie vo forme živín, či už tekutého alebo iného zloženia organizátor prenecháva na zdravý úsudok zúčastnených. Pochod sa uskutoční na Luciu, čiže tento rok v sobotu 13.12.2003 o 9.00 h, kedy odpláva bájna loď ARGO, ergo Čadca, z prístaviska v Devíne.

Doprava na toto miesto je ľubovoľná, ale je vhodné prísť už pred 8,30 h, nakoľko sa očakáva nával veľkého počtu spoluobčanov - neturistov, z dôvodu možnosti nákupu relatívne lacného alkoholu pre našu bohumilú Slovač. Ďalšou alternatívou je príchod autobusom z parkoviska pri osobnom prístave v Bratislave /medzi starým a novým mostom/ s odchodom 8,30 h, ale nezaručujeme, že stihnete na loď aj nastúpiť, pretože aj bájne lode majú povolenú maximálnu kapacitu prepravovaných osôb. Tí, ktorí nestihnú nastúpiť, nám môžu tak akurát zamávať z brehu našej veľrieky a prepiť prievozné, čo je tých 40 Sk u Zlého námorníka. Ostatní šťastlivci, ak sa bez ujmy dostanú na druhý breh /pozor, počas plavby ľodou, možnosť utopenia sa vo vode alebo vodke, sa môžu ponoriť do hĺbky dejín od Rímskej ríše cez Přemysla Otakara II. až po ostnaté drôty v roku 1989 /nehodiace škrtnúť/.

Z tohoto malého úvodu je azda všetkým jasné, že navštívime krajinu odkiaľ sa nám vrátil v roku 1989 Karel Kryl a prednedávnom aj potopa /to si Devínčania ešte dobre pamätajú/.

Resumé - Napriek štýlu tohto itineára Vás srdečne pozývame na tohtoročnú SKLADIU - usporiadanú naďalej pod heslom, že uvidíte to, čo ste ešte nevideli a zažijete to, čo ste ešte nezažili...

So stoickým pokojom
a večnou nádejou na oddĺženie zdravotníctva organizátor DP SKLADIA

JUŠTE SOSLA s.n.n.

Kontrolná otázka pre nezúčastnených:
   Do ktorej krajiny robil ten Sládeček pochod Skladia ???