MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

SILVESTER 2001

Silvestrovské slovíčko na úvod...

Že stárneme akosi príliš rýchlo, sa presviedčame rok čo rok a najviac je to vidieť hlavne na Silvestra, keď sa na tých našich kopcoch vrcholových stretávame. Väčšina z nás už nerozpráva o ženských ako kedysi, dokonca ani o svojich veľkých koníčkoch, ako sú záhradka či rybičky, ale už iba o chorobách. Toho kríže, toho prostata, ľadvinky, pečienka, srdiečko, cukrovka a tak ďalej by sme mohli ešte dlho menovať. Dokonca už ani o tom, koľko kilometrov sme nachodili v minulom roku, sa nejako zvlášť nehovorí. To bývali časy, keď Fero K. alebo Ferko M. sa chválili, že prešli v "tomto roku" dva či tri tisíc km. Alebo Rudo P., ktorý to vytiahol až deväť tisíc.

Vyrástli z toho aj oni aj my. Hlavne Ferko M. Toho už tiež nebolo dlhšie vidieť na DP.

No a z toho všetkého nám vyplynulo, že by sme mali pre našich turistov v budúcom roku zaviesť nejaké nové špecializované výkonnostné odznaky, aby sme ich viac pritiahli do prírody. Ako napríklad pre srdciarov, špeciálny výkonnostný odznak - "Tisíc kilometrov po prvom infarkte" alebo jeho pokračovanie "500 km po druhom" a to by aj stačilo, lebo po treťom sa už nikde nechodí. Pre turistov psíčkarov - hrdý titul - odznak "Tisíc km so svojou milou obludou". Pre zamilovaných "dôchodcov" /verte, že aj takí sa v našom regióne nachádzajú, nový poznávací odznak "Po domovoch dôchodcov Malých Karpát" /Prihláška je na inom mieste MKD/. Pre milovníkov borovičky zasa oblastný odznak "Po historických stopách odborníka na borovičku Imriška I." Toto by bol asi finančne najnáročnejší odznak na plnenie. Samozrejme odznak by bol vo tvare pozlátenej borovičkovej fľašky jeden litrovej. Komu by sa aj to zdalo málo, mohol by plniť hoci aj "Všetky vrcholy v našom okolí". Kopce by sme si preto mohli rozdeliť podľa obtiažnosti na viac kategórií, na jedno, dvoj či troj nitroglycerínové.

Ale nesmieme zabúdať ani na našich mladších spoluobčanov, pre tých môžeme zaviesť poznávaco - informatívny odznak "Po stopách nestorov MK". Tento odznak je však zatiaľ rozpracovaný len v tkz. "Šenkovo - Bierosovom štýle", je ho nutné doriešiť v klubovej parlamentnej diskusii. Zatiaľ sme sa dostali len po štvrté pivo a tretiu borovičku. Preto ešte chvíľku potrvá, kým sa dorieši, určite to ale bude skôr ako doba, po ktorú výkonná rada KST schváli nový návrh plnenia VOPT, ktorý už bol nespočetnekrát prepracovaný a stále nie je odsúhlasený.

Nakoniec aj bez nejakých tých odznakov budeme VŠETCI VEĽMI RADI, že sa na tých kopcoch stretneme vždy o ten rok. Frfľať môžme po celý rok, ale Silvester je predsa Silvester, tu sa treba tešiť z Nového roku, dávať si ďalšie predsavzatia a záväzky, aj keď tie nemajú nikdy dlhé trvanie. Veď sme nesplnili ani tie z minulého roku a čo potom tie z predminulého...

Keď už je to tak, tak zasa o rok starší a múdrejší dovidenia !! Na zdravie a do dna !!!

Peter M.

Došlá pošta č.1

Milá redakcia MKD!

Mosím sa Vám zdóverit s jednú vecú. Ždicky sa mi lúbili básničky. Šecko to začalo ešče ked som bol pionér. Tedy, raz večer prišol zamnú mój dzedko do izby a opýtal sa: "Ná čo Vás v tej kinderšúle učá jaké básničky?"
"Ná reku o Leninovi, o revolúcii" friško som si spomenul.
A on na to: "Čo Tí vedzá o živote, velký prd."
A potom zarecitoval, pocichu skórej len tak pre seba:

"Šmíkala sa opica po drevenej deske,
zadrela si do rici, už sa jej vác nesce."

Ten súzvuk slov ma očaril. Asi mi to vidzel na očách, lebo sa opýtal: "A túto poznáš?"

"Hopsa Janko vytri riť,
nebudú Ťa doma biť.
Keď ťa budú doma biť,
otrč mamke holú riť.

Tento rím ABBA /ábébéá - ako by povedal mój najzácnejší slovenčinár prof.Miško T./ sa stal nadlho jakýmsi mottom v mojem dalšem živote. Zasluha temu, som už v pátej ludovej napísal poému: "O Ferkovi a Evičke", za kerú mi hrozila trojka z mravóv aj ked ináč som mal samé jedničky. No a týmto bol konéc prvej etapy mojich rímovačék.

Neskór už na "vysokej" ma to zase chycilo. Bolo jaro, teplý večér, svícil mesác, baby sa ešče nenacírali šelijakými parfémami čo až vykrúcajú nos. Smrdzeli tak normálne, ako sám život. Néčo som stvoril a poslal som to do novín. Volali sa tuším NOVÉ SLOVO a zaslúžili umelec Vojto Mihálik tam odpovedal takzvaným začínajúcim autorom. Čakal som asi mesác a potom došla odpoved. Písal mi: "Súdružko, neskaj ked náš pracujúci lud plní úlohy sedmej petročnice, ked naši drustevníci dosáhli také hektárové výnosy, že budeme moset obilí vyvážat do Ameriky, Ty napíšeš básen o tem, jako sa krásne vlná dzifčenské prsá? V roku, ked naša rodná strana oslávi 50 a naši bratri v Sovietskom zvaze si pripomenú 60-té výročí Velikého Októbra, Ty súdružko vzdycháš nad oblú krivkú dzifčenskej prdélky? Robotníci na Západe nemajú čo jest, siroty umírajú od hladu a Teba, súdruh, očarilo dzifčenské lytko? Na dze je Tvoja angažovanost? Nevidzíš, že americkí imperialisti nespá? Že len čakajú na takých ludzí, ako si Ty, súdruh, ktorí nám bránia na našej ceste ku komunizmu?"

No a týmto ból konec druhej etapy mojich rímovačiek. Myslel som si, že už je šeckému konec, ale čuleki, ked chodzím častejší medzi ludzí, teda najma medzi turistov a vypijem 4 - 5 pív, nečo sa se mnú robí. Nékery chlap, ked dojde ze šenku domóv, vyplíska dzeci, nékedy aj ženu alebo na šecko nadáva, ešče aj na svekrušu a dobrých politikov. Já ne. Já si sadnem do fotele alebo zalezem pod duchnu a začínam rímuvat. Najvác o tem, čo som počúval, tí myšlenky múdrych ludzí, tá atmosféra plná života.

Napríklad toto som vidzel v Bierose pri vedlajšom stole:

Sedzeli trampi u Bullu
zajedali rokford s cibulu.
Debatili o tom - jak ináč
že šušurka smrdzí /voní?/ jak zavináč.
/a cigánke jako udenáč/

A ked som sa dozvedel, že u Vás v redakcii MKD sedzá echtovní inteligenti, povedal som si: "Čo já reku budem posílat svoje rímovačky nejakému Vojtovi Mihalíkovi, ja jich pošlem Vám. Vy ich najlepší posúdzite."

Povzdych turistu č.1

Keby som zarobil jako sa patrí
Navščívil by som aj Vysoké Tatry
Ale, že aj mój príjem ide dole
Nezostane mi ani na Martinské hole

Povzdych turistu č.2

Keď budem mať sociálnu podporu malú
Pôjdem aspoň na Prechod cez Čiernu skalu
Keby som našetril do júna päťstovku
Prihlásim sa u Minárika na stovku

Povzdych turistu č.3

Ked budem mat na jesen nejaké many
Pójdem na pochod Hlohovec - Pieštany
Keď nebudem mať drobné ani celé
pójdem ako zvyčajne - do prdele.

Povzdych turistu č.4

Keby som bol poslancom národnej rady
Chodil by som s TAZkou na Zámky a Hrady
Keby som bol minister financií
Nechýbal by som na žiadnej akcii
Dolomity, Kaukaz - o môj Pane!
Spal by som s Obdržálkom v jednom stane

Povzdych turistu č.5 /Róma/

Keby som bol minister rómských vecí
Mal by som možno dvanást dzecí
Bral by som dzecké prídavky na ne
Neplacil by som Šmegnerke dane
Išól by som cez Alpy, Tatry, Krušné hory
opáčit Araňku do komory

Povzdych turistu Ivana K.

Keby som bol vtáčkom zaletel bych za les
pozrieť sa čo robí Bahuro dnes.
Sedí si on v kancelárii VÚBe
pociťuje veľké sucho ve hube
Počíta peniazky aj valuty
zodraté má boty aj galoty.
Do hlavy mu nejde jedna vec
že on, najkrajší starý mládenec
v časoch, keď sú peňazí plné banky
nemá ani na poriadne wibranky.
Keby som bol vtáčkom, zaletel bych za les
možno by som nemal na plúcach nález.

Dobrô slovo, turistom súcim na slovo.

Radí Imro Borovička
Noste iba Gore - Tex
Bude Vám stáť ako tyčka
a po túre zdravý sex

Radil nám jeden doktor bradatý
50-ka je najlepšia masáž prostaty
Svoje rady však zmenil hneď
keď spoznal blondínu čo mala 35.

Diaľkoplaz z Bratislavy zasa nám radí:

Na pohlaví nezáleží, keď sa dvaja majú radi.

Spomienky.

Na lúke za horárňou MONREPOS
nestačil som si navliecť primeros
Dnes je to veru vec istá
pribudne nám malý turista

Po milovaní na vrchu - Záruby
obliekol som si slípy naruby.
To sa mi veru stať nemalo
lebo mi to guľky odralo.

Milá redakcia! To je neskaj šecko. Čuleki budem čekat, čo mi napíšete, ako sa Vám to lúbilo. Vím, že ste seriózny časopis

S pozdravom Ivanko Šický

Zaujímavosti o hríboch a hríbikoch

- Hríb SATAN ani ateistovi neublíži

- Hríby delíme na jedlé, polojedlé, nejedlé, málojedlé a otrávené...

- Hríby rozoznávame jedlé a tie k sušeniu.

- Naše lesy sú bohaté na hríby, lesné plodiny a odpadky.

- V lese je veľmi zdravo, ale nesmú tam rásť zaparené huby.

- Hríb Dubák, ktorý rastie v bukovom lese, sa volá "Bubák"

- Hríby rozoznávame dubové, smrekové, borovicové a neviditeľné.

- Keď chceme vedieť či sú hríby jedlé, dáme ich rozoznať krave. Krava jedlé hríby zožerie a nejedlé nám nechá.

- Mal som šťastie, priniesol som domov košík plný dubákov. On ten pán zaspal na stanici, keď som mu ich zobral!

- Na dovolenke sme sa tento rok celá rodina otravovali. Po hubách...

- Rozdiel medzi hubou a hubou je ten, že ta školská nie je jedlá.

- Jedovaté hríby ochutnávame zásadne len v blízkosti zdravotného strediska.

- Hríby rastú v lese, len moc ďaleko od seba.

- Nejedovaté hríby poznáme tak, že po nich nikomu nie je špatne.

- Vždy keď prinesiem domov hríby, dedko prehlasuje, že sa ho zase usilujeme otráviť.

- Každý hríb je jedlý, ale niektorý len raz..!

Silvester 2001

"Prečo sa chcete vlastne rozviesť?" pýta sa sudca.
"Pretože manžel išiel pred rokom na Vianočný pochod a keď sa minulý týždeň vrátil, dal mi facku a začal vykrikovať, že večera je studená!" sťažuje sa manželka.

"Dežo, ktorý hudobný nástroj máš najradšej?"
"Basu piva!"

Príde tramp do hostinca u Troch sopľov na svoju pravidelnú borovičku s pivom a hneď sa začne sťažovať svojim kamarátom:
"Ta moja Rozina je snáď načisto drbnutá..."
"Prečo si to myslíš Ferinko?" pýtajú sa ho kamaráti.
"Prečo? Predstavte si to. Já jej narúbem kopu dreva... a ona ho sprostá všetko spáli...!"

"Ako sa chrániť proti nachladeniu ?"
"Pobytom v mikrovlnke !!!"

"Počul som, že horúca káva znižuje potenciu až o 50%. Je to možné?"
"Ja som si už raz spálil jazyk!"

"Tú najlepšiu slivovicu som si schoval na horšie časy."
"A kedy nastanú horšie časy?"
"Keď dostanem smäd...!"

"Viete, čo je najväčšie nešťastie pre vegetariána?"
"Keď ho pochovajú do masového hrobu."

"Ako sa pozná fax, ktorý posielala blondínka?"
"Je na ňom nalepená známka !"

Dvaja priatelia sa stretnú na onom svete.
"Ako si tam v pekle žiješ ?"
"Skvele! Mám výbornú spoločnosť a chutnú stravu. A ako je tam u Vás hore v raji?"
"Čo ti mám hovoriť. Práce mám nad hlavu. Niekedy pracujeme štrnásť i šestnásť hodín denne."
"A preboha prečo toľko?"
"Nie sú ľudia!"

"Ferinko, pozri aká búrka sa ženie, poďme sa rýchlo niekam schovať."
"Neboj sa Olinka, do Teba blesk neudrie, Ty už dávno nikoho nepriťahuješ!"

Na malom ostrove sú dvaja stroskotanci. Jeden leží na kraji pri vode, druhý stále chodí dookola ostrova okolo tej jednej jedinej palmy. Po chvíľke sa zastaví a hovorí kamarátovi: "Ja sa ti divím, že ťa to ešte baví celé dni sa válať na pláži."
Ten iba zdvihne hlavu a odvrkne: "A ja sa ti divím, že robíš stále tie diaľkové pochody...!"

Testýček z Trnafčiny

Ak máte :

- všetkých 22 odpovedí správne: Vidíte, že dohovoriť sa s pravým Trnavčanom nie je žiadny problém. Len to nesmie byť Bratislavčan.

- Od 21 po 18 správnych odpovedí: Tu už je cítiť akási malá neistota. Ale jeden neúspech nie je až taký veľký problém. Ste vcelku dobrý nadpriemer.

- Od 17 po 10 správnych odpovedí: Ešte stále ste dobrý. Ste akýsi neutrál ako v škole dobrý je dobrý a pre Vás trojka stačí.

- Od 9 po 3 správne odpovede: Nuž tu by som Vám už neradil žbrýlať po trnavských šenkoch a vinárňach. Je tu veľká možnosť zámeny niektorých podstatných slov, čo môže mať neblahý dopad na Vašu osobu.

- 2 až 1 správna odpoveď: Ten, ktorý odpovedal správne len jeden až dvakrát, je určite "Hotentóth" alebo aspoň Rumunský ukrajinec. S jeho dohovorením to bude bledé, ale je aj možné, že sa len tak robí !

Poznámka: Správne odpovede si môžete overiť v "Malom Slovári trnafsko - slovenskom" od Petra Horvátha /vyšiel v roku 1998/.

Aj taký je horolezecký život...
Spomienky Ivana Baju na Trnavských horolezcov

Prežil som zopár rokov v lone trnavského horolezectva, lebo som ako Bratislavčan, pracujúci v Trenčíne napokon zakotvil na polceste - v Trnave. Na rozdiel od Bratislavy a Trenčína mi tu vždy chýbali vrchy a rieka - napriek tomu som tu zostal žiť - a už je to zrejme na furt. Medzi trnavskými horolezcami vždy bol zmysel pre humor a to by som chcel v tomto poslednom mojom "výbere zo života" demonštrovať - aj keď je pravda, že nie vždy sa o humor usilovali, ale vyplynul zo situácie.

---

- Senčan Joco L. odchádza predčasne domov zo Zbojníckej chaty v dvoch ľavých wibramkách /"a jak ma strašne tlačili, ledva som sa dovlékol k električke"/ - dve pravé zostali na lezenie Igorovi Š. No ale bohvieako sa mu v nich neliezlo. Prekvapenie: Obaja na to prišli až doma.

- Dušan G. preukazuje v zľadovatenom traverze do Kohútika nad Chatou pod Rysmi vzácne sebaovládanie - aby nevydesil Zuzku N. súc na spadnutie, hrabúc zúfalo nožičkami - takto s ňou žartuje: Namiesto výkriku "Zuzka - drž!" fistulovo vreští "Držka - zuz!" čím chce navodiť dobrú náladu a uspokojiť začiatočníčku.

- Ivan B. kričí na Baraních rohoch na spolulezkyňu Irenku, že má liezť v pohode, lebo ju "preťahuje cez dve karabínky!"

- Celo R. sa vždy v horách usiloval o originalitu. Ako začiatočník si v Zlomiskovej doline pripevňuje mačky hrotmi do podrážky a následne, padajúc v pravidelných i nepravidelných intervaloch na hubu, dosahuje za necelé 4 hodiny Ľadové pleso.

- Laco V. vedie v strednej priemyselnej škole v Trnave besedu o horolezectve a s mesiášskym nadšením zvestúva študentstvu, že pre zimné horolezectvo sú nevyhnutné potrebné makle a pičky /pikle a mačky/, čo sa stretlo u dorastajúcej mládeže so značným záujmom.

- Vysokohorské prostredie nie je všemocné a všeliečivé a taký nie je ani proces prispôsobovania sa, adaptácie. Dôkazom je Peter Š., ktorý bol 21 krát v Tatrách, 21 krát mal so sebou rybičky - šproty a 21 krát mu z nich bolo zle. Len nevieme či to je vinou Tatier... - Vilo H. ako cvičiteľ sa nečakane rozhoduje pre beťársku metodiku rozvíjania horolezeckého myslenia začiatočníkov. Pred skalnou hranou dá skobu, karabínku a slučku miesto lana, traverzne za roh a z našponovanou slučkou súc na spadnutie vybľakuje 8 minút a 16 sekund "Slávka povoľ". Dotyčná by mu ochotne, priam ústretovo povolila úplne všetko, ale slučka nič. Keď bol kamarátmi z tejto situácie vyprostený, vysvetľoval Slávke, že jej chcel úmyselne demonštrovať, do akých trabloch sa môže dostať horolezec - blbec, ak má bordel v lanách.

- Ivan B. v severnej strane Vysokej testuje tvrdosť tatranskej žuly nevšednou metódou - miesto slučky v skobe si stáva do slučky na krku s následným prirazením držky o skalnú platňu. Výsledok testu: Tvrdosť žuly presahuje jednoznačne tvrdosť Horolezeckého Xichtu.

- Vysokohorské prostredie často mení aj tie najpevnejšie zo zásad človeka. Zarytá abstinentka Eva B. v mokro - mrazivom tatranskom rozpoložení vylúchala na ex 2 dcl vodky, čo jej pomohlo v zdraví prežiť otrasný bivak. Odvtedy nedá na alkohol dopustiť.

- Havranický horolezecký deň Trnavčanov. Trenčan Emil K. si prináša na zraz vlastnú skladaciu stoličku, aby demonštroval, ako si možno sám, bez pomoci priateľov kvalitne pricviknúť orgán s odborným názvom testés /po našom vajcia/.

- Trenčan Fero B. bol na tomže zraze nájdený spiaci v rázsoche stromu po akte, ktorý inicioval názov takéhoto zariadenia "blvátko". Podobných bolo vyhľadaných a označených v okolí táboriska ešte 5.

- Ivan B. demonštroval vo Veľkej Studenej doline skvelý reflex pudu sebazáchovy - v hroznej búrke pri bezprostredne blízkom blesku odhadzuje do sute nožík - sarajevo, aby naň nepritiahol blesk. A bez bázne pokračuje na Zbojnícku chatu a 50 kilami konzerv na nosidlách.

-Test prispôsobivosti zhoršeným podmienkam príkladne demonštrovali horolezci Celo R. a Vilo H. Obaja v silných okuliaroch /ako dno z pivového krígľa/ situáciu vymodelovali tak, že sa úmyselne skrbálali z Volovca Mengušovského predpokladajúc, že o okuliare prídu. Ako sa aj stalo. Potom priam heroicky, meresjevovsky riešili situáciu s vylúčením zrakového analyzátora. Chodník na Popradské pleso prešli štvornožky za pomoci hmatu. Podľa dostupných informácií boli za posledných 30 rokov jediní. Ale dokázali tak, že aj z takejto situácie sa môže človek - titan dostať, ak je náležite odolný a na všetko pripravený, ak má náležitý modelovaný tréning. Pri zvoze z horského hotela v modelovanom trénigu pokračovali - v zákrute obaja zleteli zo saní a preukázali schopnosť perfektne kopírovať terén. Aký to úžasný komplexný príklad pre začiatočníkov - no čo už, takí sú naši cvičitelia...!

- Jožo D. sa podujal stať sa prvou mŕtvolou trnavského horolezectva. Ako ťažkonabalenec sa spustil na lyžiach šúsom Veľkou Studenou dolinou. Vletel do záveja a horetrčiacim čakanom sa zapichol spolu s lyžami do zaviatej kosodreviny, čo ho totálne znehybnilo zhruba na hodinu. Pokus by mu vyšiel nebyť kamarátov, ktorí zazreli zo záveja trčiaci zadok a vyprostili ho.

- Niektorí horolezci to majú doma ťažké - k vrcholom však patrila roky Maja B., ktorá odchádzala z domu vždy v spoločenskom odeve a do horolezeckého výstroja sa prezliekala až pod Havranicou - čo bol vždy netrpezlivo očakávaný stiptíz, ktorý patrieval k zlatým klincom havranického programu. Teda jasné, že u mužov.

- Aby pustili Maroša do Tatier, museli členovia HO pracovať do úmoru v ich záhrade. Rodičia tak preukázali vzácnu predvídavosť: Pacient v špitáli alebo nebožtík v márnici toho už v záhrade bohviekoľko nenarýľuje - a vegetačné obdobie neradno prešustrovať. - Milan K. pri bivaku kopal nezadržiteľne 3 hodiny studňu pod Ľadovým sedlom. Vraj je senzibil a cíti vodu. Nedokopal sa, ale vyčerpaný vypil s Celom pollitrovku slivovice. S trochou fantázie by sme túto údalosť mohli šíriť ako zázračnú premenu vody na slivovicu!

- Veľmi pozorný vzťah domorodého obyvateľstva k havranickým horolezcom možno ukázať na príbehu Joža B., ktorého sme poslali na bicykli z havranického táboriska do bukovského šenku pre 2 /dve/ fľašky trúnku, lebo zásoby sa už minuli. Jožo mal tradične konflikt /aktívny vyrývač/ a tak si ho domáci pred šenkom počkali. Jeden mu podržal fľaše, druhý bicykel a tretí mu strúhol dve po papuli. Potom mu vrátili fľaše, posadili ho na bicykel, potlačili a zaželali mu šťastnú cestu. Vďaka citlivému, ohľaduplnému prístupu domácich fľaše doniesol friško a v poriadku. A to možno skutočne charakterizovať ako príkladné spolužitie pospolitého ľudu a horolezcov v trnavskom regióne.

November 2001, Ivan Bajo

Myšlienky a rady Petra U. na rok 2002

- Poriadne oslávte tento Nový rok, na budúci už nemusí byť alkohol!!!

- Pri návrate z hostinca si dajte pozor na mikrospánok.

- Na túru do Malých Karpát choďte len vtedy, keď fúka južný vietor.

- V roku 2002 bude mrznúť tak, až to bude páliť pokožku.

- Nezrážajte si teplotu, urýchlite príchod jari.

- Nekŕmte rybičky pod ľadom.

- Hladom určite nezomriete, huby rastú v každom ročnom období.

- V zime kŕmte vtáčkov, raz sa Vám bohato odmenia.

- Prevetrajte si aspoň raz za mesiac žalúdok.

- V apríli si dajte pozor, niekdo Vám bude chcieť rozvŕzgať posteľ.

- Tradícia je tradícia, ale ak nezmlátite manželku, nikdy Vám to neodpustí!

- Uplácajte si svoju čarodejnicu.

- V lete navštívte zoznamovaciu agentúru - čaká tam Vaša osudová láska.

- Keď sedíte dlho pri vode, tak pri odchode sa aspoň opláchnite.

- Nemusí tiecť, stačí aspoň keď kvapká /slivovica/.

- Odpočinok nájdete vždy na samote u lesa.

- Ak chcete, aby Vám v zamestnaní nebolo dlho, nájdite si tam nejakú prácu.

- Jediné čo nerozchodíte - je blbosť!

- Vaše spodné prádlo už vyšlo z módy, kúpte si nové z Trevíry a Gore texu.

- Ľahnite si a odpočívajte - do roboty zapriahnite potomkov!

- Nevŕtajte sa vo všetkom, čo sa váľa v lese.

- Nepreháňajte to s tou vegetariánskou stravou.

- Každý úspech sa musí dôkladne osláviť.

Volajte organizátorom ...

Nová rubrika, kam si každý sklamaný turista môže zavolať svoje sťažnosti, aj keď mu nikdy nebude dané za pravdu alebo sa tam jednoducho nedovolá.

Dnes, keď je už poplatok za telefón na vysokej životnej úrovni, je niekam volať prepychom. Čo ale neurobíte pre útechu svojej duše.

Ak sa už ale rozhodnete volať, potom musíte zachovať určité náležitosti, aby ste nedajbože, nerozčúlili, nenahnevali alebo iným spôsobom nepodráždili volaných organizátorov. Hlas nesmiete zvyšovať za žiadnych okolností a volanému musíte dať vždy za pravdu. Možno na Vašu otázku po čase aj odpovie. Otázku, na ktorú by ste chceli odpoveď, musíte formulovať jemne, jednoznačne a hlavne neutrálne. Nie aby si organizátor domyslel skutočnú príčinu volania. Ak otázku zle naformulujete, je možné, že sa na ňu nikdy nedozviete odpoveď. Uvediem nasledujúci príklad:

Ak diaľkoplaz nemá kontrolné razítko z pochodu, nikoho tam už nebolo a ani v cieli už nikoho neuvidí, hoci tam príde načas, ba aj trochu s predstihom, odpovedi sa mu určite nedostane. Turista syp si popol na hlavu, veľa si odpočíval, navštevoval hostince, chlastal, fajčil, skratkoval, ba aj frajerkám si sa venoval. Nuž potom čo chceš. Ver, že v tomto prípade platí železničný zákon. Na kontrolu a do cieľa musíš prísť oveľa skôr ako úradníci prídu na kontrolný bod.

PS. Aktuálne telefónne čísla, na ktoré môžete volať, sú uvedené vždy v turistickom kalenári, na konci...

Organizátori DP

Došlá pošta č.2

Po uverejnení materiálu Rozspomínanie (MKD 13/111), sme dostali množstvo ohlasov od našich čitateľov. Okrem niekoľkých takpovediac zatracujúcich či moralizujúcich väčšinu turistickej obce článok inšpiroval k tomu, že si tiež troška pospomínali na časy, keď steny našich WC neboli popísané nechutnými vulgarizmami, ale slúžili skutočnej poézii. Mne neostáva nič iné, iba Vám z niekoľkých vydarených listov zacitovať.

Ferko K. z Trnavy nás upozornil na poetickú výzvu k fajčiarom opísanú na WC v istom Trnavskom pohostinstve:

Fajčiari! Neháčte špaky do pisoárov!
My tiež neštíme do Vašich popolníkov!

Ing.Peter O. nám zaslal zaujímavý príspevok, ktorý zdobil stenu WC na Fakulte matematiky UK v Bratislave:

MY 3 - VY 3
RIŤ MI VY 3

Čitateľka - študentka Rózka S. z Modry - Harmónie nám poslala skvost, ktorý opísala na toalete dievčenského internátu v Mlynskej doline:

Dva roky som čakala
Ešte rok počkám
A keď sa nevrátiš
Hodím p... kočkám

Svetozár K. nám opísal zaujímavú príhodu. Vzhľadom na to, že list mal 17 strán, vyberám to najpodstatnejšie:

"Pri svojej poslednej ceste na iné kontinenty som navštívil aj Čínu. Na tamojších hotelových WC zariadeniach som sa stretával s nasledujúcim nápisom:

H = V + TV

Asi po týždni mi moja zvedavosť nedala a tak som zašiel na recepciu, kde mi personál hotela vysvetlil lámanou angličtinou:

"Viete sir, my Čínania sme, ako ste si určite všimli, menšieho vzrastu. To má za následok istú skutočnosť. Totiž, ekskjuzmi, naše akoby som povedal exkrementy sú menej kopiózne, teda menšieho priemeru. Preto aj naše kanalizačné, respektívne odpadové rúry od WC sú tenšie. Od istej doby, keď k nám začali chodiť turisti z Európy a obzvlášť z USA, ktorí produkujú ekskjuzmi väčšie, akoby som povedal, porcie, začali sa nám potrubia na WC upchávať. A tak sme si dovolili ctených turistov na túto skutočnosť upozorniť. Ten čínsky nápis môžeme preto voľne preložiť ako:

Ráčte malé hovná srať
Veľké nechce voda brať

Janka O. z Bratislavy, ktorá denne dochádza za prácou hromadnou dopravou do Podunajských Biskupíc, nám poslala jeden pekný veršík. Neopísala ho na WC, ale v autobuse. Jeden vodič - pedant, ktorý každý večer po jazde luxoval svoju 20 ročnú Karosu, nachádzal na sedačkách prilepené rôzne drobnosti. Keď si už nevedel rady, inštaloval "Oznam pre cestujúcich"

Doma by Ťa nenapadlo
lepiť šušeň na sedadlo

Zaujímavý je aj príspevok t.č. nezamestnaného Imra I. Ide o bývalého člena striebornej BSP /brigády socialistickej práce/. Ich pracovný kolektív dosiahol pri budovaní A1 v Jaslovských Bohuniciach ešte v roku 1972 - bronzový odznak BSP. Potom ich pracovná aktivita nadlho ustala, budovateľské nadšenie upadlo. Vedenie podniku dlho nemohlo nájsť príčinu nezáujmu pracujúcich o tak významnú stavbu 7.päťročnice. Po istej dobe sa na latríne objavilo heslo:

Prázdne brucho - holá riť
nemôžeme súťažiť!

Keď sa o tom dozvedelo riaditeľstvo výstavby A1, pokračuje Imro I., zvolalo spolu so ZO KSČ a ZO ROH mimoriadnu členskú schôdzu, kde oznámili pracujúcim, že im zvyšujú stravnú jednotku o 2 Kčs a mesačne budú fasovať o jedny trenírky naviac. Ešte ten mesiac pracovné úsilie vzrástlo natoľko, že plán splnili na 185% a nasledujúci mesiac splnili podmienky pre udelenie strieborného odznaku BSP. Opäť raz sa potvrdilo, že jednota strany a ľudu zohráva pri našej ceste ku komunizmu nezastupiteľnú úlohu.

Z Ompitálu sa nám ozvala turistka - veteránka Beatrix M. Spomenula si, že v 50-tych rokoch, po tom, čo prebrali moc komunisti, objavila na toalete v dievčenskom gymnáziu v meste T. srdcetrhajúci výkrik sklamanej duše:

HOCI SOM JA BLEDÁ, BLEDULINKÁ BLEDÁ
PREDSA MA MAMIČKA ZA "ČERVENÉHO" NEDÁ.

Prišla aj pohľadnica napísaná úhladným detským písmom. Napísal ho "malý Jožin z Kútú".

"Ja jsem ješte malý, ale na neco si spomínam. Náš starký je tež basnik. Chodzí k nám sused Moric a hrajú ze starkím lízanej mariáš a popíjejí to záhorácki vinčisko co se od neho huba kriví. Ked sem mnel prádniny a nemnel jsem co na práci, chcel sem si s nimi taky zahrát, ale starký mi nechtel dovolit. Tak jsem se ho zeptal:

"Teda co mám robit ja?" a starký mi odpovedzel:

"Na víš co chuapče, sedni si a sec
prdni si a zec !"

Nuž a nakoniec som si nechal citáty z rozsiahleho listu nášho turistu Judr.Ľubomíra M., známeho polyhistora a lingvistu. Jeho zážitky iba potvrdili moje konštatovanie, že WC-poézia, ktorá sa ešte pred vznikom európských štruktúr globalizovala prinajmenšom od Pyrenejí po Ural. Ťažko mi bolo povyberať z množstva múdrych, ale i pikantných ukážok, s ktorými sa Judr.Ľubo M. stretol pri svojich služobných povinnostiach.

Prvé uverejniteľné je z útulného moskovského WC, kde i v lete sa teplota pohybuje pod bodom mrazu, takže sediaceho atmosféra neuspáva, ale núti ho zamyslieť sa nad životom. A keďže život sa s nami vždy nehrá v rukavičkách, naše cesty často prechádzajú i nemocničnými izbami:

LUČŠE IMEŤ PTICU V KISTI
ČEM FAZANA POD KROVATJU

čiže:Lepšie je mať vtáka v hrsti
ako bažanta pod postelou.

O tom, že i vzdelaní ľudia s vysokými ambíciami občas uvažujú o všedných každodenných veciach, svedčí nápis z WC v Leningradskej /Santpeterburskej/ akadémii vied:

U SUTOK 24 ČASA - JAŠČIK SPOD PIVA
SODERŽIŤ 24 BANKI - ETO SLUČAJNO?

Voľne preložené: "Deň má 24 hodín, kartón piva obsahuje 24 plechoviek. Je to náhoda?

Ďalší príspevok z WC na Moskovskom letisku Šeremetevo nás presvedčí, že duch megalománie známy z doby, keď všetko vyrobené v ZSSR bolo najväčšie, najlepšie, najkrajšie na celom svete pretrváva i v mysli dnešného ruského občana:

ROSSIJSKIJE MIKROSCHÉMY -
SAMIJE BALŠOJE MIKROSCHÉMY V MIRE

preklad: Ruské mikroschémy sú najväčšie mikroschémy na svete

Ale prenesme sa ďalej na Západ. Tam v istom malom kúpeľnom mestečku neďaleko Mníchova našiel náš priateľ na stene miestneho WC nápis:

IN DEM SCHEISSHAUSE FUHLE ICH MICH WIE HITLER.
DIE GANZE BRAUNE MASSE IST UNTER MICH.

Toto vyznanie, voľne preložené do slovenčiny, znamená:

"Na hajzli sa cítim ako Hitler.
Celú tú hnedú masu mám pod sebou."

Ide o pamiatku z čias 2 svetovej vojny. Jeho autorom je pravdepodobne miestny horár, ktorý takýmito a podobnými nápismi si liečil pocity menejcennosti pri spomienke na veľkého vodcu.

40 rokov sme nehľadali bratov nikde inde iba na východe. A tu zrazu na útulnej latríne patriacej - AUSTRIA GOLDEN CLUB - neďaleko Viedne /známy Viedenský les/ nájdem tieto slová, píše nám Judr.Ľubo M.:

HÄTTE EIN HUND NICHT GECHOSSEN
WÄRE DEN HASE ERWISCHT

nejde o nič iné ako u nás známe:

Keby pes nesral
chytil by zajaca.

Nie je to krásny dôkaz, že v ľuďoch okolo nás stále pretrváva duch veľkého Rakúsko - Uhorska?

"A keďže rakúske tu už bolo, patrilo by sa niečo uhorského. Vieš, ale tie ich múdrosti sú velice "čípoš" a Vy ste slušný časopis - konštatuje Ľubo M.

Okrem toho, ten štíhly inžinier z Bratislavy, tuším sa volá Peter O., ten čo má najkrajšiu bradu medzi bratislavskými turistami a najčistejšie vibramky v Malých Karpatoch, ich vie viac a vie ich podať s neopakovateľným maďarským šarmom. Ale keď nedáš ináč, prezradím Ti jednu - dve...

DE MEG VAGYOK KESEREDVE
BASZON MEG OT A JEDES MEDVE

alebo :

ÉHES HASAL, LANKATT FASZAL
BASZNI NEM LEHET

Preložiť si ich ale musíš sám, lebo čo keď raz budem pracovať na Mravnostnej Polícii ??? Však by som potom služobne nevyhovoval. Okrem toho videl som Ti v knižnici, že si si kúpil maďarsko - slovenský slovník, posledné vydanie a so slovníkom, ako hovoríme my lingvisti, sa treba naučiť pracovať." končí list Ľubo M.

To by bolo všetko, milí naši čitatelia. Dúfam, že dnes, keď sa i Vy, bežní kapitalisti, dostanete ďalej, než tomu bolo za drsnej totality, budete si dôkladne všímať nápisy na stenách miestnych WC. A nemusí to byť zrovna Malorka, Ibiza či Kanárske ostrovy. Možno Vy, čo budete letovať v Hornej Dolnej alebo v Starej Lehote, objavíte čaro poézie, aj keď je to len WC. Nenechajte si ju pre seba, napíšte nám!

S pozdravom Ivan Košický

Siahnem, vytiahnem a čítam...: Kultúrne okienko
Ján Haluza - Haluzický: Z tvorby mojej...

Vo výskumoch amatérskej archeologickej skupiny "Minulosť" sa nájde ešte veľa zaujímavostí a faktov, ktoré ešte neboli zverejnené. Jedným z najzaujímavejších je polovedecká práca prírodovedného amatéra Jána Haluzu Haluzického. Archeologická skupina našla jeho dielo na povale domu jeho vnuka Onanuela Haluzu Haluzického, v Ompitáli. Bolo zapadnuté prachom, tak ako bývajú diela vedcov, ktorí prekročili svoj vlastný tieň a predbehli dobu, v ktorej žili. Ján Haluza - Haluzický žil v období nastupujúcej priemyselnej revolúcie. Nečudo, že problémy záchrany prírody ako takej sa ho začali veľmi dotýkať a venoval im vo svojom diele "Príroda neustúp!" takmer dvestopäťdesiat z dvesto šestdesiatych strán. Nemôžeme, kvôli obmedzenému rozsahu MKD celé dielo prvého slovenského prírodovedca /31.12.1811 až 29.2.1877/ rozobrať a zhodnotiť. No ponúkame Vám niekoľko minipasáží z jeho amatérskej, ale pritom výsostne vedeckej práce o slovenskej prírode vytláčanej nastupujúcim priemyslom.

5.kapitola - Voda, matka života

Sedím pri priezračnej riečke a trápim sa otázkou. Ako zachrániť tento prameň čistej vody, ktorý je znečisťovaný vodou z manufaktúry na výrobu textilu? Vodu znečistenú prepieraním vypúšťajú do riečky. Budem musieť správcovi povedať, aby s tým prestal, lebo poniže manufaktúry ženičky perú a poniže ženičiek ľudia berú vodu na zalievanie zeleniny. Čo keď táto voda zničí ich aj tak slabú úrodu. Nie, ako správny nastupujúci vedec nemôžem dovoliť, aby manufaktúra takto nemilobohu špinila rieku. Čo na to povedia ďalšie generácie? Ak by si správca nedal povedať, nedá sa nič robiť, v záujme prírody, vody, matky života, pôjdem za ním a vytnem mu takých poriadnych zopár po papuli. Nech vidí, že kde nezmôže veda, veľa zmôže človek !!!

13. kapitola - Motýle, motýle, kdeže ste ?

Boli časy, že jar nám ohlasovali babočka admirál, mlynárik kapustný a aj iné druhy motýľov hýriace sýtymi farbami. Dnes mi akosi chýbajú vo vzduchu tieto krásne stvorenia. Uvažujem, čím to asi je? I ajhľa, vidím, že celé naše okolie zahaľuje do svojho dymu karbidka. Bože, čo spravili tie úbohé motýliky, že nemôžu vzlietnuť vyššie s jarným slniečkom? Kebyže aspoň karbidka vyrábala dobrý karbid, nešomral by som. Lenže minule nech som naň pľul koľko chcel, nesyčal a nesyčal. Zato moje motýliky syčia a tratia sa. Obávam sa, že nepomôže ani sťažnosť u pána župana, ba ani u miestneho notáriuša. Ako keby nikomu motýliky nechýbali. No ja sa nevzdávam. Výjdem hore na komín a priložím naň svoju starú koženú bundu. Poriadne ju napchám, nech to nachvíľu prestane čmudiť. Je to bláznivý vedecký výmysel úbohého devätnásteho storočia, ale nemôžem inak. Motýliky, len chvíľu počkajte v zámotkoch, ja chcem, aby Vašu krásu videli i naše detné deti. Tak hor sa do boja, príroda!

19. kapitola - Lesy, lesy, čierne lesy...

Neviem čím to je, ale v tomto XIX. storočí sa akosi černejú tie naše hory. Ako v tej ľudovej piesni "Hory, hory, čierne hory neraz som ja prešiel cez ne..." Veru neraz ako amatér prírodovedec som prešiel cez ne a zistil, prečo sú vlastne čierne. Nuž, môžem to jasne povedať, tie komíny z baní, hutí, cementáreň sypú a sypú popol a ja prírodovedec nemôžem tomu nijako zabrániť. Dokonca ešte sa aj tie lesy vyrubujú mírnix - dírnix. Holoruby nám vznikajú, pozri Tatry, Fatra, kde sa nám pomaly tieto tratia a Slovač len hľadí a hľadí ako sa hladí povrch jeho rodného kraja. Stromy sa míňajú a o malú chvíľku sa pominieme aj my. Aj pán lesobarón už minuli všetky peniaze, čo zarobili na výrube lesa. Pýtam sa s ostatnými ešte nejestvujúcimi ochrancami prírody a strany budúcich zelených, dokedy ešte budú miznúť naše hory pred našimi očami!!! Veď naši potomkovia, deťúrence, tiež budú chcieť si vybehnúť na stráň a zaujúkať si! A nebodaj, ak sa nám vyskytne zase nový slovenský zbojník Juraj /Georg/ Jánošík, po materi Szucs, kdeže sa nám skryje, ak lesy nebudú? Hej pán lesobarón, vy ste vyrúbali tie lesy, že sa mi z lesa neozýva tak, ako do neho volám! A vedzte, že mojou zásluhou vám raz ľudstvo pripíše na vrub aj pokazenú ozvenu!

123. kapitola - Našiel som ja kamienok...

Išiel som ja raz po Ompitálskom kraji, lieskovicu dobrú pohľadať, keď vtom mi zrak padol na kremenec. Krásne sa ligotal, na slniečku farbou hral. Potešilo sa moje slovenské prírodovedecké oko tomuto objavu. Veď ešte v tomto devätnástom storočí sa nájde tu na našom Slovensku takáto krása. Kremeň som zasunul do vačku. Lenže, keď som prišiel domov, čakala ma pri bráničke vnučka pána grófa Karvalyiho - Csoda a vraví mi jazykom jeho rodným: Urám, nem akarok neked rosszat, oszintén szólva, hol találta a kvárcot? Čo mi hneď aj preložila, vraj aby jej povedal podobrotky, kde som našiel kremenec. Nuž povedal som jej, duša nevedomá. A ona duša nevedomejšia, všetko apinkovi prezradila a ten zase založiť u nás hotuje akúsi továrničku, vraj na sklo. Potom vraj krajina bude ako na skle maľovaná. Poznám ja také rečičky, prírodou súc poučený. Zasiahnem!!! Neviem ešte ako, ale zasiahnem. Keď inak nie, viackrát do prírody nezájdem a po kremenci sa už ani neobzriem! Tak mu treba.

Ďalej už najväčšie dielo tohto amatéra - prírodovedca nepokračuje. Nevieme čím to bolo spôsobené, rozcitlivenosťou či bezmocnosťou? Odpoveď nemáme. Niet jej. Možno sa objaví tam na pôjde, kde našli jeho dielo. Keď sa na to ale pozrieme dnešnými očami, niet sa čo čudovať, že dielo tohoto priekopníka z predminulého storočia v oblasti prírodných vied zapadlo prachom!

PS.

Podľa najnovších informácií, ktoré boli zverejnené, je toto dielo vraj určite stopercentný podvrh....

Stano B.plus

Dovolenkové prekvapenie...!

Na vojenskej službe som mal veľmi dobrého kamaráta. Keď sme odchádzali do civilu, predal mi veľmi vychvaľovaný stan, vraj super materiál a super model, ktorý sa používa vo výškach vraj až do päť tisíc metrov. Bol ale bez návodu k montáži. Nasledujúcu dovolenku som preto strávil prácou na ňom, stavaním, búraním a prestavovaním tohoto hrozného monstra. Raz mal vchod na streche, inokedy zasa v podlahe a mne sa vôbec nechcelo kopať k nemu prístupový tunel. Ten stan mi predal môj spoluvojak, spolumazák, s ktorým sme si celé dva rok robili naschvály. Väčšinou ale on mne !!!

Tentorok som sa rozhodol počas dovolenky nechať stan stanom a sa skutočne rekreovať, odpočívať a neničiť si nervy. V praxi to asi znamenalo ísť tak ako voľakedy, bez stanu len pod širák. V okolí známej Orešanskej vodnej nádrže som si našiel pekné miestečko, dobre zašité pred okolím. V dedinke ešte krajšiu krčmičku. Pri priehrade som objavil ešte niečo. Na malilinkatej lúčke pri vode sa večer objavila víla - štíhla, krásna, konštrukčne veľmi zaujímavo riešená. Na moje veľké prekvapenie dala sa so mnou do reči. Sladký večer pod hviezdami a následne i pozvanie ku nej do chalúpky.

Sedeli sme u nej na záhrade a popíjali víno. "Som na všetko sama, ale keby som to vedela a mala dosť sily, vykopala by som si za prístavbou maličkú pivničku a to víno by bolo ešte lepšie, ako z chladničky. Bolo by to ako zo siedmeho schodu."

Slovo dalo slovo a ja som už nasledujúci deň kopal pivničku. Nádherná prdielka víly, kmitajúcej sa okolo mňa, ma poháňala k výkonom strednej vrtnej súpravy.

Druhý deň mi len tak zašvitorila, že má pre mňa na piatok veľké prekvapenie. Hneď som rátal - piatok je za tri dni, asi má tie ženské veci, ale v piatok to roztočíme !!!

Znovu som sa vrhol na krompáč a lopatu.

V piatok bola pivnička hotová, dokonca som urobil aj betónové schodky. Víno sme uskladnili a ja som bol šťastne naladený. K večeru odišla do teplého kúpeľa a strávila v ňom hodinu. Nastal večer.

Prišla pre mňa k rybíčku. Bola vykúpaná, navoňaná, načesaná, proste sladká. "Poď, teraz príde to prekvapenie!" Divoká túžba zo mňa raz dva zhodila všetku únavu z tohoto týždňa, driny v blate a kamení. Vošli sme do obývačky,pri stole ktosi sedel a chlastal víno z mojej pivničky. Chvíľku ticha prerušila víla radostným hlasom: "Ty nepoznávaš môjho muža? Veď ste slúžili spolu dva roky na vojne, manžel ťa poznal hneď, ako si v pondelok vystupoval z autobusu, z ktorého on vystupoval. Hodne mi o tebe rozpával."

Od stola sa ozval hurónský smiech: "Pivnicu si urobil kvalitnú a ako sa ti páči stan, čo som ti predal? Vieš koľko nám dalo práce, tu a tam niečo ubrať či pridať, aby nešiel vôbec postaviť?" Dva nula. Víno bolo ovšem trochu kyselé. Ná nezabili by ste ho?!

Fero H.

Chrobáci

Tohotoročnú dovolenku som si báječne rozvrhol do dvoch etáp. Prvá časť - to sa budem venovať rodine - milujúca manželka, detičky, teplé obedy s príslušenstvom a domáca romantika na chate na Jahodníku. Druhú polovicu strávim zdokonalovaním svojho tela pri kondičnom pobyte v Trenčianskych Tepliciach. Akože! Sport je totiž bezvadný maskovací manéver. Pokiaľ prídem z "podvečernej" hodinky celý spotený, unavený a bez nálady na sex, môžem to vždy samozrejme zviesť na únavu z tréningu. Ale aby som sa vrátil k rekreácii. Doplnkovú dovolenku prežijem so svojou novou milenkou. Už to mám presne vymyslené a zabezpečené. Je dobre vyvinutá, s päťkou podprsenkou, vraj má veľmi rada prírodu, povedal mi jeden náš spoločný známy, ktorý s ňou chodil pred niekoľkými mesiacmi. Preto sme sa vybrali do divokých Alpských končín, kde nás nikto nemal spoznať.

Pred manželkou som si vyrobil prefektné alibi a vyrazili sme za dobrodružstvom. Uvelebili sme sa v horskom zrube, vybalili batohy a skočili na vec. Cítil som sa skvele. Skutočne po takomto týždni s priateľkou budem mať kondičku ako zvon. Netušil som však, že tento prvý rachot bude tiež aj posledný.

Pod slovami "má rada prírodu" som si predstavoval všeličo. Ale nenapadlo ma, že to môže znamenať zbieranie chrobákov a všelijakej inej hávede. Odstavila ma na vedľajšiu koľaj. Pochodovali sme po horských štítoch a liezli sme štvornožky po zemi, až si predrala kolená na gore-texoch. Čo som na tej dovolenke zažil, to dnes už len ťažko možno reprodukovať. Sex prakticky ju prestal zaujímať. Utiecť som nemal kam, musel som to vydržať.

Po návrate domov sa každému chválila, že také zbierky alpských chrobákov ako má ona, nemá nikto v jej najbližšom okolí. A nikoho by ani nenapadlo, že k tomu som jej dopomohol AJ ja!

Ako sa chľastá vo Viedni na letisku

Bol som pozvaný na štvordenný pobyt do rakúskych Álp. Letecky, cez Viedeň, až do Salzburgu. Bola to nádhera, lietadlá, vysokohorský terén a ešte raz, skrátka nádhera.

Cestou naspäť som putoval s jedným maďarským kolegom. Zo Salzburgu do Viedne bol kľudný let. Dali sme si cestou každý po dve plechovky piva a vôbec sa netešili na dlhé čakanie na prestup v letištnom tranzite, kde jeho čakali dve hodiny na spoj do Budapešti a mňa ešte o dve viac na spoj do Piešťan. Tuším by som to za tú dobu aj peši. Ale mal som to zaplatené, tak čo. Na druhú stranu ale na kľudný prestup bolo zase času dosť.

Posadili sme sa do bufeťáku k presklenej stene s výhľadom na letištnú plochu a dali sme si ďalšie pivo. Času fúra, takže sme pomali usrkávali a hovorili si, okrem iného, že sa musíme určite ešte niekedy vidieť, hoci trebárs aj v našich Tatrách /už sme sa nevideli/ a plynule sme prešli do piva druhého a tretieho.

Po dvoch hodinách som išiel Maďara odprevadiť k odbaveniu. Potom som sa chvíľu prechádzal medzi obchodíkmi tranzitu, až som dorazil znovu do bufetu. Pozorne som si skontroloval čas odletu a dal si ďalšie pivo. Lietadlá ma tak zaujali, že som sledoval čulý ruch pri ich odbavovaní. Zrazu si k vedľajšiemu stolu prisadli dva páni a podľa ich bodrého slovenského hovoru som zistil, že čakajú na rovnaký let.

Skutočnosť, že čas ich odchodu bude i časom môjho odchodu a teda nemusím sa o nič starať, ma tak uspokojila, že dať si ďalšie pivo bolo dielom okamžiku. Okolo seba som počul stále viac slovenčiny a tak nebolo pochýb, že nás asi poletí viacej. Pomaly som dopil a keď naraz sme tam sedeli už len s dvomi prichádzajúcimi krajanmi. Ďalšie pivo som si už pre istotu nedal a radšej sa išiel trošku prejsť. Po štyroch hodinách čakania som s úľavou zistil, že mi zostáva posledných 15 minút a radoval sa, ako mi to ubehlo.

Vtom som však medzi mnohými nemeckými slovami, ktoré sa rinuli z miestného rozhlasu, počul svoje meno. Síce som neveril, že by išlo o moju osobu, ale predsa som len spozornel pri opakovaní správy a môj pohodový kľud bol vzápätí vďaka jednej nemeckej vete v hajzli. Vyzývali ma totiž k okamžitému odbaveniu a v tú chvíľu som si orosený rovnako ako predchádzajúce pivká konečne uvedomil, že čas odletu sa nerovná času odbavenia a nieto ešte nástupu do lietadla! S pochopením cestujúcich a odbavujúcich colníkov som predbehol fronty pred prehliadkami detektorom a ďalšia naliehavá výzva s mojím menom zo mňa urobili šprintéra. Dobehol som k príslušnému, číslom označenému boxu, letušky už z ďaleka zisťovali moju totožnosť a ja som neveril vlastným očiam. Tam, kde sa za normálnych okolností tlačia davy ľudí, stáli len dve letušky a dvaja páni. Práve tí páni od môjho stolíka v bufeťáku...

Letušky boli radi, že nás našli a uľavilo sa i nám. Dostali sme len trochu hubovej polievky a už sme nastupovali do autobusu. V pivovom a stresovom opojení sme sa tak trochu divili, že tentokrát letíme do Piešťan len my traja a tým pádom budeme mať celé lietadlo len pre seba. Budeme sa môcť poriadne natiahnuť.

Ale ako vždy, opak bol pravdou, v pätici sme išli len od terminálu k lietadlu. Tomu sa netočila vrtula už len na strane vstupných dverí.

Urýchlene sme teda nastúpili do lietadla praskajúceho vo švíkoch, dvere sa za nami okamžite zavreli, vrtuľa roztočila a okamžite sme rolovali na štart.

Neviem, či si ostatní cestujúci mysleli, že sme nejakí VIPáci, ale nikto nám nič nevyčítal, ani zlým pohľadom, takže som si mohol dať ešte jedného ukľudňujúceho plechovkového bažanta... Od tej doby chodím k odbaveniu minimálne o tri pivá skôr.....

Hrdlík

Milovanie nie je trampovanie

Ja a môj kamarát Dušan sme za mladších čias strašne milovali jedno dievča, ktoré sa menovalo Evička. Ale tá jemná duša nás úplne ignorovala. Ešte šťastie, že sa chlapi dokážu dohodnúť /ale fuj, viem na čo teraz myslíte, ale tak to nebolo, čítajte ďalej/. Obidvom nám bolo jasné o čo ide a vymysleli sme spoločný plán, ako ju dostať.

Od svojho brata, veľkého trampa, som pochytil niekoľko základných informácii o prežití vo voľnej prírode a s jeho dovolením som si požičal kľúč od malej trampskej chaty, ktorú mala ich osada na Červenom potoku, obľúbenom mieste všetkých trnavských trampov. Bolo zaujímavé, že Evička náš návrh absolvovať prvý opravdový čunder s nadšením prijala. Ono to zasa take veľké prekvapenie nebolo, lebo predtým sme informovali za pár lízatok u jej mladšej sestry, po čom najviac Evička túži...

Hoci sme vyrazili zo železničnej stanice Buková hneď od prvého ranného vlaku, to kvôli lepšej orientácii, na chatu sme dorazili úplne vyčerpaní za hlbokej noci. Totiž niekoľkokrát nás cez deň zradila buzola. To som si nevedel vôbec vysvetliť.

Rýchlo sme sa udomácnili a mne sa na tretíkrát podarilo zapáliť v krbe oheň, keď som pripravenú hranicu nenápadne polial benzínom. Evička sa vrhla do kuchynky a za malý okamih zavoňal celou chatkou čaj s rumom. Boli sme s Dušanom vopred dohovorení ako budeme uskutočňovať svoj plán, aby sme jeden druhému neprekážali. Čaj a hlavne rum v nás vyvolal príjemný pocit, že práve my sa nachádzame v nedotknutom kúte prírody, zdôraznenom húkaním sovy a iných zvukov prichádzajúcich z lesa. A práve tie spôsobili menšiu neistotu v očiach Evičky. Tu sme vycítili šancu. Vzal som si prvú hliadku a vyrazil do teplej noci, aby som trošíčku vyrobil strach z lesných tvorov v očiach toho "ubohého" dievčaťa. Behom dvoch hodín som v pravidelných intervaloch vystriedal všetky zvuky všetkých zvierat, ktoré som poznal a tešil som sa na sladkú odmenu.

Behom striedania stráží na mňa Dušan sprisahanecky zažmurkal a pošepkal mi do ucha "Je to v suchu, tá by vo svojom strachu dala i škriatkom z lesa". A mal pravdu. Evička nás dostala. Ráno sme sa prebudili s otlačenou hubou a Evička bola medzi nami krásna vo svojej nahote a hovorí: "Vy blbci, to sa kvôli jednému číslu musíme hnať až do hlbokých malokarapatských lesov a z toho čundra bude čo ???!

Po dvoch rokoch môžem úprimne povedať, že sú z nás už praví trampi. Milovania máme dosýtosti vo všedné dni a víkendy patria len a len trampovaniu. Nedá sa proste spojiť jedno s druhým. Len skúste po náročnej noci prejsť s plným batohom hrebeň Zárub či Vápennej. Za to neručím!

Miro Jašminský

Vrcholová kniha Záruby /Malé Karpaty/
Rok 2000

Prečítajte si výber z toho, čo sa zachovalo, dalo prečítať alebo bolo možné publikovať z tých vrcholových kníh, ktoré sa zachovali z roku 2000 z nášho Silvestrovského kopca - Zárub. Vyberal som zápisy, ktoré nemuseli byť cenzurované.

KAKO T.O. Stratená Stopa

2.1.2000
Vidíme krásny mrazivý západ Slnka. Všetkým trampom, turistom a ostatným lezcom praje do Nového roku všetko naj .

T.O. Stratená Stopa
Babulo + Kako

3.1.2000
Tento výstup darujem svojmu dlhoročnému, momentálne veľmi chorému priateľovi Jánovi Červenákovi

Rudolf.

9.1.2000
Pozdrav od Trnavských Trampov

Rudo, Šampón, Kutáč, Fat, Koleno

10.1.2000
Je tu krásne úžasne.!

T.O. Prameň - Ivánka pri Dunaji

22.1.2000
Prišli sme, videli sme a je to veru zaslúžená šlapačka. Snehu povyše kolien.

Pady, Pekan

12.3.2000
Všetko najlepšie Celovi k Jeho 60-tke !!!

praje Ján STHK Slávia - 13.hod.

1.4.2000
V tejto dobe sa horko - ťažko doterigali manželia Júlia a Ján Kyselicoví. Ak sa tomu, čo bolo dnes, hovorí výkonnostná turistika, tak na ňu ľahko zabudneme. Kde sa podeli toľkí turisti, čo s radosťou šlapali na Záruby?

Júlia + Ján

2.4.2000
Po peknom včerajšom počasí je dnes krásne hmlisto, cítim sa tu ako v Jurskom parku. Stále tu za nami behá jeden čierny dinosaurus. Dole pôjdeme po zelenej a som zvedavý ako dopadneme v tej hmle. Viditeľnosť je maximálne do 5 metrov. Ako v Anglicku!

Ondro the Turista, OIZO

18.4.2000
Sme tu medzinárodná turistická výprava. Je tady hrozný vedro a málo hospod. Jazyk mám až na vestě.

Maja /Sk/ + Peťo /CZ/

29.4.2000
Dve lesné žienky prišli osláviť narodky na Záruby. Nadchýňame sa okolitou prírodou, čerpáme pozitívnu energiu zo vzduchu a objímame stromy. Ideme ďalej na Ostrý kameň.

Katka a Janka z Križovian

12.5. 2000
Chcel som si zalietať na klzáku, ale vietor dosť zosilnel takže som to radšej vzdal. A tak som sa vydal po hrebeni aj s batohom po Štefánikovej magistrále a tu pri tejto schránke som si aspoň chvíľu oddýchol a napísal som aj ja pár viet. Je tu nádherne. Pozdravujem všetkých ľudí dobrej mysli.

Stanley

20.5.2000 - 14.33 hod.
A sme tu traja vyslanci trnavskej 13. Vyšlo slniečko a trošku sa vyhrievame. Fedor načal "slivku" a to je čo povedať. Asi je aj on namäkko. Ideme na Rozbehy /Meďa oslavuje svoje 26.narodky/ a Fedor má v batohu ešte dve paštéky. Hore hlavu neumreme od hladu. A teraz pozor všetkých Vás pozývame na náš "Pivný pochod".

Slávik, Fedor, Meďo

16.6.2000
Dňa 13.6.2000 som robila prijímačky a dnes už viem, že som prijatá! Radosť veľká. Ide sa oslavovať, kto sa ku mne pridá???

Zlatka z Trnavy

30.9.2000
Pekné počasie - babie leto, pekný výhľad, ale nezafúka a nezafúka. To rogalo sme museli zbaliť.

Zorka a Milan

1.11.2000
Jeseň nás už konečne poriadne privítala ako sa patrí. Škoda, že sme si nezobrali plavky. Veď aj v hmle sa dá vykúpať, najmä ak je taká hustá ako dnes. Nuž a keď je hmla ideme dnes do jaskyne.

Roman, Lucka, Mirka, Aďa a Jano.

10.12.2000
Je to neuveriteľné. Dole v Smoleniciach je super anglická hmla a tu hore je prekrásny výhľad na všetky vrcholky kopcov vyčnievajúcich z oparu.

Ivan + Eva

31.12.2000
Je to môj prvý výstup. Je to skvelé. Ale neverím už, že niekto pije viac ako turisti na Silvestra !!!

Hudecová

Toto všetko spísal KAKO - Stracená stopa.

Malokarpatský diaľkoplaz zakladá novú
politickú stranu s názvom

NIE

- Pán vedúci ako si na také pomenovanie strany prišiel ?

- Velmi lachko a rýchlo.Ked Rusko može mat stranu Ano, tak potom my budeme mat stranu NIE ! Je treba to na Slovensku aspon trochu vyrovnat .... Oni majú ANO a my NIE. Hoci po našom to malo byť NÉ.

- Čo vlastne ten názov znamená?

- To by som aj ja rád vedel! Nie je Nie, lachko sa to prekladá do všeckých hlavných svetových jazykov.

- V Malých Karpatoch ste už pred časom nastolili Malokarpatskú republiku, zaviedli ste naše platidlá - menová jednotka sa volá jeden Bahuro, ale ešte ste nazaložili žiadnu stranu, až do dnešného Silvestrovkého dňa. 31.12.2001 je dňom založenia, to bude v budúcnosti pamätný deň ako 17.november či 1.máj. Prečo tak neskoro?

- Neskoro ale predsa. Vidíte akí sme sprostí, všetci už nejakú tú stranu majú alebo mali, len my diaľkoplazi nič. Tá strana mala byť založená zo všetkého najskôr. Dnes by sme mali inú situáciu. Neskoro sme ju založili hlavne z dôvodu, že sme museli plniť rôzne turistické ocenenia ako boli VOPT, Slovenský turista, Malokarpatského diaľkoplaza a superdiaľkoplaza a ešte kopu iných "dôležitých" odznakov.

- Aký máte program?

- 52 sobôt na diaľkových pochodoch. A na poslednom DP sa bude zasadať a zasa dať...

Takže je predpoklad ľahkého plnenia programu a ešte ľahšieho vyhodnotenia. Kto sa nezúčastní 26 DP, bude plniť program na 50 % a ešte bude dobrý, aby sa dostal aj do parlamentu.

- Koľko členov zatiaľ registrujete?

- Nuž už všeckých našich dobrých známych... Není to až tak moc, ale rasteme a mocneme.

- Počuli sme, že vo Vašich radoch budú hlavne sústredení turisti- diaľkoplazi a trampi.

- Dobre ste počuli. Zobrali sme pod svoje stranícke krídla aj trampov, ako oni nás v kolkárskej lige. A hlavne tú Stracenú stopu.

Počujte všetci, ktorí ešte nie ste v strane NIE, tak sa ihneď zaregistrujte, pokiaľ nie je neskoro.

Z nezabudnuteľných rozprávok strýca Marcina ...
O Červenej čiapočke

Kde bolo tam bolo, žilo raz jedno dievčatko, ktoré raz oskalpovali indiáni a preto ho všetci volali Červená čiapočka. Dievčatko to bolo milé, iba trošku neposedné. Jedného dňa jej milujúca mamička rozopla putá a hovorí jej:

"Stará mama, ktorá býva v domčeku v lese, mi poslala SMS-ku, že je chorá. Zober jej tento koláč z minulého týždňa, dva nízkotučné jogurty po záruke a toto silné víno. Toto ju hádam konečne dorazí."

"Ach mamička moja, neposielaj ma do lesa, les je plný nebezpečenstiev." Hlaveň revolvera kalibru 9 mm čiapočku presvedčilo, že rodičom sa nemá odvrávať. Natrela si teda podpazušie antirespirantom REXOM, ktorý ju ešte nikdy nezradil a cupitá po lese, pospevujúc si:

"Ja sa vlka nebojím a ja vlka nechytím."

V tom spoza stromu vyskočil vĺčko. "Fuj, ty koxo, ale som sa Ťa zľakla."

Prizrela sa mu lepšie a vraví mu:

"Akú máš krásne chlpatú hruď", riekla a pošimrala ho po mieste, kde by mohol byť chvost. Vlk bol razom krotký ako baránok.

"A kamže si sa vybrala Červená Čiapočka?"

"Ach vĺčko, vĺčko, stará mama je chorá a nechce sa jej na druhý svet, nemohol by si nám helfnúť?"

"Nemaj boy, budem ti na dobrej pomoci", rečie psovitá šelma a zmizne v lese. Ponáhľal sa vlk do domčeka, odpojil signalizačné zariadenie, pracovníka strážnej služby nechal spať, vošiel dnu, uvidel starú mamu a hovorí jej: "Bože, ty si ale na zožratie."

Ako povedal, tak aj urobil. Predtým však starú mamu vyzliekol. Keďže bol starý fetišista, obliekol si ženský odev a šup do postele. Čiapočka medzitým vychľastala všetko víno a mierne otrávená životom a poriadne alkoholom vošla do domčeka. Starú mamu videla mierne rozmazanú a chlpatú a vraví jej: "Ahoj BOBOR, od čoho máš také silné zuby?"

A vlk na to: "Ty trúba, najprv sa máš pýtať na oči."

"Ja trúba, naprv sa mám pýtať na oči, prečo ich máš také veľké?"

"Lebo som si vypila"

"A prečo máš také veľké uši?"

"Prestaň Čiapočka, veď to som ja vlk!"

"A prečo ležíš v babičkinom koši s bielizňou?"

"Preto, že všetko bolo také mäkkučké, až som zaspal."

"A čo stará mama?"

"Tá mi poriadne leží v žalúdku!"

"Veď aj mne, aj mne", zašepkala zmyselne Čiapočka a pritúlila sa k vlkovi.

Viem, že všetci už čakáte na horára. Ale horár nepríde. Les, v ktorom bývala stará mama, po roku 1992 zobrali Štátnym lesom a vrátili pôvodným majiteľom, teda starej mame. Lenže tá záhadne zmizla a dodnes sa nič nevyriešilo. Mamička a Čiapočka zázračne zbohatli na predaji dreva, ale nakoniec im to bolo nanič, pretože obidve zožral vlk.

Raz darmo, svet dnes patrí mladým a dynamickým dravcom !!!

Strýco Marcin

Po poslednom prieskume v roku 2001, ktorý vykonala agentúra Diaľkoplaz Press, sa zistilo, že 30% diaľkoplazov je vo veku nad 60 rokov, 20% vo veku nad 70 rokov a traja dokonca vo veku nad 75 rokov. Preto sme zabezpečili možnosť pre tých, ktorí budú mať záujem, prihlásiť sa do Domova Dôchodcov pre Diaľkoplazov. Z toho dôvodu uverejňujeme žiadosť o prijatie do D.D.D. Výkonnostní diaľkoplazi po tridsaťročnej aktívnej činnosti budú mať určite prednosť /rozhoduje však výška úplatku/.

Príhoda na Troch kamenných kopcoch:

Peter: "Paľo, pozri aké sú tie turistické smerovníky rozstrieľané."
Paľo: "Peter, ale pozri sa koľko je tam ešte voľného miesta!"

-- - --

Príhoda zo Slovenského Raja 2001:

Cestári pred zimnou sezónou rozostavovali okolo ciest nevyhnutné drevenné stĺpiky,ktoré majú zabezpečovať, aby pri veľkom snehu bolo vidieť, kde je kraj cesty.
Asi za desať minút po nich sme videli ako išla skupina cigánov s veľkou károu a tieto stĺpiky vyberala a dávala na káru a odviezla si ich do osady na skúrenie.
Z toho plynie jeden "zlepšovák". Nebolo by hádam lacnejšie, tie drevenné stĺpiky doviezť priamo do cigánskej osady. Viete koľko ušetríte práce, peňazí a nervov?

-- - --

Poznatok z rýchlika do Čadce:

Rýchlik nabitý, len fajčiarsky vozeň - prázdny...! A tak ako zarytý nefajčiar som išiel, hanba, nehanba - do fajčiara.

-- - --

Najkratšie Trnavské ukazovacie zámeno:

"E" Používa sa vždy, keď sa deje niečo zaujímavé. Napríklad: "Prší, sneží, niečo ide, niečo sa vezie, niekomu šibe, skratka na všetko v pohybe. Robí to "E".

-- - --

Poznatok z vývoja:

Deti našich rodičov, to sme my.
Rodičia našich detí, to sme bohužiaľ taktiež my !!!

Neoverené správy z regiónu

Každý má právo na názor, či je to blbec či chytrák. Napríklad stará babka Blažková presadzovala myšlienku, že s volom sa nedá hovoriť inak, ako s palicou v ruke. To ma napadlo, keď som si prečítal o prípade, ktorý stal na Myjavských kopaniciach. Štyridsať osemročnému kopaničiarovi mu jeho manželka ušmikla jedným švihom prirodzenie, pretože ju vraj sústavne ponižoval. Táto žena bola nepochybne inšpirovaná činom Američanky Bobittovej, ktorá to isté urobila svojmu údajne nevernému manželovi už v roku 1993. Bobitt mal ovšem šťastie, jeho mužstvo sa našlo, americká medicína vyspelá, záchranky rýchle a tak mu to mohlo byť prišité a je služby schopný. Myjavčan na tom tak dobre nebol a navyše Myjavčanka zahodila manželovho vtáka tak rázne, že sa už nikdy nenašiel.

-------------

Jedna modranská spoločnosť vyvinula cigarety z plastov a keramiky, ktoré sa nezapaľujú a nevydávajú dym. Vraj týmto podstatne menej škodí zdraviu, pretože práve horením vzniká rakovinotvorný decht. Fajčiar bude nasávať len čistý nikotín, ktorý sám o sebe rakovinu nespôsobuje. Prestane tak smrdieť odev, černať záclony a začnú chutiť viac ženské. Jeden náš kamarát a dlhoročný fajčiar - diaľkoplaz, ale nedávno po bozku od svojej milej vyhlásil, že mal pocit, akoby sa bozkával s popolníkom.

-------------

Starí Gréci a Rimania vraj pokladali pivo za nápoj barbarov. Povedzme si ale úprimne, kde sú dnes Gréci? A o Rimanoch ani nehovorím. A kde je dnes pivo? Na špici, ako najobľúbenejší svetový nápoj. Jeden sološnický archeológ sa nedávno hrabal vo svojich vykopávkach, robil rôzne rozbory usadenín a tento vedec tvrdí, že si je skoro istý, že našiel pozostatky z výroby piva. Vraj ho starí Uhri varili a popíjali už 10 storočí pred Kristom. A náramne im chutilo. Ako to archeológ vie, že im náramne chutilo, to veru nevieme.

N O V I N K A
O najkrajšiu SMS-ku v roku 2001

Slovenčina, na slovíčko

Tak ako Česi majú svoje vlastné české názvy pre mesiace v roku, tak aj my Slováci navrhujeme používať názvy slovenské:

Veď neznela by krásne veta: "Narodeniny mám až 23. Blatočľapa?"