MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Koniec a začiatok nového roka takmer všade a vo všetkých odvetviach ľudskej činnosti býva dôvodom na hodnotenie, na urobenie inventúry. Býva dôvodom na akési vyúčtovanie. Aj u tých menej úspešných, s negatívnym výsledkom, ktorí dosiahli toho málo, až katastrofálne málo, ale zato si zachovali aspoň tú dôležitú kosť, ktorá sa ťahá od krku až po slovensky povedané riť (neviem či to slovo prejde cenzúrou a nebude nahradené prijateľnejším slovom prdel) urobia aspoň “daňové priznanie" svojich činov.

Reklamný brejk. Týmto výrazom slovní novozbohatlíci označujú moment, keď sa film, športové podujatie a iné vysielané televíziou v najzaujímavejšom momente preruší a vysiela sa na krátku dobu niečo iné. Poznámka na okraj k tzv. “nespisovným výrazom”. Slová riť a prdel významovo znamenajú to isté, s tým rozdielom, že jedno sa dostalo do jazykového slovníka a to druhé nie. Je pravdou, že to druhé sa ako čechizmus dostalo do českého slovníka. Ale aj slovenskí jazykovedci (máme aj slovenských jazykovedcov? A kde sú?) urobili pokrok, keď sa v slovníku objavilo slovo “prd”, aj to s poznámkou hrubé slovo. Slovník hovorí, že je to vypustenie plynu z konečníka. Prd je to pravda. Keď je to prd, tak musí byť logicky vypustený z prdele. Pokiaľ viem, a platí to od Adama, že človek má dva “konečníky”, jeden na pevné skupenstvo a druhý na tekuté. Potom prečo sa jeden volá konečníkom a ten druhý už nie je konečníkom? Nie som zástancom toho, aby sa používali hrubé slová všade, vždy a pri každej príležitosti, pri každom otvorení huby, tak ako niektorí Česi používajú slovo “vole, ty vole" v každej vete namiesto interpunkčného znamienka. Použiť takéto slovo, ale tam, kde sa hodí a priam pýta, nemôže byť na závadu a nemáme dôvod červenať sa. Veď takéto slová neraz už zaznievajú aj z javiska našej najväčšej reprezentačnej divadelnej scény a o tých druhých už ani nehovorím. Veď si len predstavte, keď v dobrej spoločnosti, dobre sa zabávajúcich ľudí, máte povedať dobrý vtip a dostanete sa k tej časti vtipu, ktorá je jeho pointou (tá časť je takmer pointou každého dobrého vtipu) a teraz by ste hľadali spisovný výraz, niektorí sa aj za to hanbia a robia to rozsiahlym popisným spôsobom, len preto, aby boli považovaní za inteligentného, kultivovaného a nebodaj “slušného" človeka. Veď v slušnej alebo neslušnej dobre sa zabávajúcej spoločnosti väčšia časť zabávajúcich, bez ohľadu na pohlavie, myslí celý večer len NA TO. Jedni ako sa tam dostať, druhí ako sa z toho dostať. Opakujem, veď si len predstavte, že by som sa dostal k pointe vtipu a ja by som to “slušne” a opisne povedal, že je to otvor na ženskom tele a že je to na štyri písmená a začína na p a končí na a. Nie je to na čo vy všetci myslíte. Ja hovorím o tom vodorovnom otvore, nie ako vy zvisláci. Je to predsa jednoduché, je to pusa. Šikovne tento problém vyriešil námorník, keď pri rande so slečnou chcel sa ukázať, že je iný ako ostatní námorníci. A tak každé neslušné slovo vo vtipe nahradil slovom bum, a tak potom jeho vtip znel: “Bum, bum, bum, bum, kujva”. To posledné slovo nie je preklep, to sme len z dôvodov slušnosti museli z Pepka námorníka urobiť retardovaného, ráčkujúceho námorníka. To ale nie je iba náš problém. Problém s výrazmi mal aj Štefan Moravčík, spisovateľ, keď prekladal do slovenčiny jedno dielo Karadžiča. Nie toho Karadžiča, ktorého meno spájame s okolnosťami pri rozpade Juhoslávie, ktorý sa potom rozhodol žiť v lepších klimatických podmienkach a v zahraničí, teda v chládku a v Haagu. Máme na mysli Karadžiča, ktorého menom pomenovali aj jednu bratislavskú ulicu a kamaráti mu hovorili Vuk. Bol zberateľom srbskej ľudovej slovesnosti, filológ, člen mnohých vedeckých spoločností. Skrátka niekto. A ten vydal niekoľko zbierok srbskej ľudovej slovesnosti a keďže to bola ľudová slovesnosť, ľud sa nezvykne pretvarovať, povie, zaspieva, zarecituje a pomenuje všetko tak, ako sa tomu v živote ľudu hovorí. Keď je to hrubý výraz , tak to povie hrubo, keď je to mäkký výraz, sa ľud a najmä “ľudkyne” ani moc nebavia. Oni majú tvrdý život. Keďže Karadžič bol aj reformátorom srbského jazyka, tvorcom fonetického pravopisu, ináč povedané píš ako počuješ, a preto aj v praxi sa držal tohto pravidla. Že v tých ľudových dielach bolo použitých veľa tvrdých, hrubých výrazov, to si píšte. V našej encyklopédii spisovateľov sveta sme sa dočítali o tomto diele, že: “Veľký význam mala najmä zbierka hrdinských piesní, zostavená s citlivým zmyslom pre estetické hodnoty.” Nuž, ale ako to preložiť slovenskému, ešte tak stále trochu konzervatívnemu čitateľovi, keď aj Karadžič mal s týmto problém doma v Srbsku a narazil na prudký odpor konzervatívnych “vzdelaneckých” a iných kruhov? Moravčík si poradil. Keď som si prečítal prvé preložené verše z básne Pastier Steja: Čipku hladká, Hľadá vrátka, Vtáka vrazí, Dva – tri razy... atď., tak som hľadal v čom je to hrdinstvo a v čom ten citlivý zmysel pre estetické hodnoty. V škole sme sa učili robiť rozbor básne. Ľudovo povedané skúmať a hľadať ako kriminalisti, čo s tým chcel básnik povedať. Čo myslel básnik veršom “Čipku hladká”, ťažko by sme aj hádali. Slovo čipka je výšivka na plátne a ten, čo s ňou pracuje, je čipkár. Hľadkať čipku? No teoreticky je to možné, ale načo je to dobré a najmä prečo o tom treba písať básne? V celej zbierke to bola len sama čipka. To slovo tam bolo frekventovanejšie, ako v správe Výskumného ústavu textilného “O čipkároch na Slovensku". Ani vo sne by nás nenapadlo, že každá čipkárka, má vlastnú čipku. Je isté, že básnik to myslel celkom ináč, ako to prekladateľ napísal. Ak chceme vedieť pravý význam slova čipka, máme to riešiť vraj ako prešmyčku, ako sme sa dočítali v doslove. A ten, kto nie je krížovkár, bude i naďalej tápať v nevedomosti. Možno, že tá čipka je ten citlivý zmysel pre estetiku, ale významovo je to nezmysel. Aby sme dobre pochopili básnika, uvedieme niekoľko veršov v originali, bez zásahu prekladateľa:

Tieto verše sú zrozumiteľné aj bez prekladateľa. Vidíme, že také ľudové zvyky máme i my a nerobíme z toho hrdinstvo ako Srbi. Takže toto má už svoju Kultúru, Poznanie a tú vlastnú Činnosť si už musí každý zabezpečiť sám. Na poznámku toho bolo už dosť.

Aký bol pre MKD minulý rok? Tragický, hodne tragický. Bez udania dôvodu výpovede odišiel nenávratne ten najdôležitejší. Ten, s ktorého menom je spojené vydávanie tohto časopisu už od jeho začiatkov. V lete si išiel vybrať dovolenku a už sa nevrátil. MKD zavŕšil 19. ročník svojho vydávania, a teda mal by mať dostatok skúsenosti s vydávaním hoci v amatérskych podmienkach. Napriek tomu nebolo a nie je jednoduché pokračovať v tom, čo Peter po toľkých rokoch už robil rutinne. Najjednoduchšie by bolo s tým prestať. Ja sám som patril k tým, ktorí hovorili, že by to nebolo vhodné, už len kvôli Petrovi a na jeho počesť by sme sa mali aspoň pokúsiť o vydávanie tohto časopisu a nevzdávať to dopredu. Na Petrovom pohrebe a následnom kare som sľúbil, že minimálne rok sa budem snažiť a urobím všetko pre to, aby mesačník vychádzal aspoň jeden rok. Podmienkou bolo, že Paľo Šoula a distributéri a tlačiari Peter Obdržálek a Bahuro zostanú na svojich miestach, s naivnou predstavou, že každý gramotný turista aspoň raz za čas prispeje niečím do MKD, aby bolo z čoho vyberať, aby časopis bol čo najzaujímavejší pre čitateľov. Od tej doby sme vydali v termíne už šesť čísel, ale už pri vydávaní prvého čísla som z tejto predstavy vytriezvel. Augustové číslo malo byť monotematicky zamerané na dvoch velikánov našej turistiky, ktorí boli a už nie sú. Číslo bolo monotematické, ale takmer aj monoautorské, napriek tomu malo toto číslo o štyri strany viac ako je štandard. O príspevok k pocte zosnulých turistov sme požiadali aj jedného popredného funkcionára KBT a KST, mimochodom jedného z najschopnejších, ktorú sú tam. Možno povedať, že je to na dobrej ceste. V decembri sme dostali správu, že je to už skoro pripravené a zatiaľ (v polovičke januára) ešte nič nedoručené. Vážení páni, čo môžeme očakávať od vrcholových funkcionárov, ak ani ten najlepší nevie promptne a pohotovo zosmoliť pár riadkov, napísať ich hoci aj nečitateľným písmom a doručiť (zaslať) do “redakcie”, ktorá sídli v rovnakom meste ako KST. Neviem čo si o tom máme myslieť, je to neschopnosť, lenivosť, pohodlnosť? Myslím si, že je to v prvom rade neúcta k týmto významným aktívnym a dlhoročným turistom.

Napokon nič nie je tak čierne, aby to nemohlo byť aspoň šedé. Situácia sa postupne zlepšovala. Ozvali sa ďalší prispievatelia s dobrými a zaujímavými príspevkami, takže MKD má pri troške snahy reálnu šancu na prežitie. Časopis, ako je to uvedené v tiráži, sa zameriava prevažne na diaľkovú pešiu turistiku v oblasti Malých Karpát a okolia. Samozrejme, že časopis, keď sa bude zameriavať len na túto úzko vymedzenú tematiku, nemôže dlhodobo existovať. Veď v oblasti Malé Karpaty sa ročne organizuje 40 – 50 peších diaľkových pochodov, takže námety a informácie z týchto pochodov sa veľmi rýchlo vyčerpajú a budú sa v podstate len periodicky opakovať. Samozrejme, že je nevyhnutné zachovať spravodajský, informatívny, štatistický, či iný charakter časopisu z týchto diaľkových pochodov.

Našou snahou by malo byť spestrenie nášho časopisu. Za tie roky sa tematika zameraná na Malé Karpaty a na diaľkovú pešiu turistiku už do značnej miery vyčerpala. Treba rozšíriť tematický záber na turistiku ako celok. Turistika ako taká je “širokospektrálna" a poskytuje pestrú mozaiku dobrého a zaujímavého materiálu. Veď takmer každý monotematický profesionálny časopis má mnoho rubrík, ktoré bezprostredne nesúvisia so zameraním časopisu. Či už sú to rozličné krížovky, testy, perličky, hádanky, stĺpčeky humoru, kuriozít a podobne. Nakoniec ani za Petra sa neuverejňovali len články, ktoré sa iba priamo dotýkali diaľkáčov. Spomeňme si len koľko článkov bolo o alkohole, o jeho “pozitívnom" pôsobení na organizmus. Alkohol bezprostredne súvisí s turistikou, keď už inak nie, tak aspoň ako masážny prípravok (nôh, rúk, chrbta, žalúdka). Dodržiavať pitný režim na pochode je nutné. Pitie (mnohí tvrdia, že aj pijatika) je základným hnacím motorom turistu. Dôležitejším aj ako strava. S hladovkou to môžeme dlho vydržať, ale bez pitného režimu to ďaleko nedotiahneme. Hovorí sa, že len sprostá ťava je schopná celý deň makať a nič nepiť. Zato človek dokáže celý deň piť a nič nerobiť. Hovorí sa aj to, že nie je dobré, keď športovci pijú, ale je pekné, keď alkoholici športujú. Sú aj iné témy, ktoré priamo alebo nepriamo s turistikou súvisia, ako sú dejiny, zemepis, história, či iné zaujímavosti. Na druhej strane nemôžeme vydávať mesačník, ani umelo ho udržovať, že budeme s pravidelnosťou, s akou vychádza slnko, uverejňovať “informácie” z niekoľkodňových turistických pochodov, ktoré nie sú ani diaľkové (15 - 20 km prechádzky), ktoré sa navyše ani neorganizujú v Malých Karpatoch, dokonca ani nie na Slovensku, ale kdesi v zahraničí. Informácie o tom aká bola teplota počas daného týždňa v jednotlivých dňoch sú možno zaujímavé pre meteorologický ústav. Komu z našich turistov niečo hovorí, že turistické prechádzky viedli cez osady Ptáčnice, Čarták, Portáš, Kohútka, Hajzlová, Stratenec či Šerhovna. Ak chce niekto poznať trasy jednotlivých pochodov, nech si vyžiada propozície od organizátorov a netreba tým zaťažovať čitateľov MKD. Každý turista, ktorý robí diaľkové pochody, vie, že pochod alebo aj niekoľko dňové pochody začínajú registráciou a všetkým, čo s tým súvisí a či to organizátor robí formou šatňových lístkov alebo na ružových kartičkách, koho to už zaujíma. Čitateľovi akej inteligenčnej úrovne treba oznamovať (informovať), že po skončení podujatia turisti sa rozchádzali domov. A kam mali ísť? Raz za čas, keď už nie je čo napísať, sa znesie i takýto príspevok, ale stačí si prelistovať staršie ročníky. Sú to stále tie isté niekoľkodňové podujatia, sú to stále tie isté “informácie” písane podľa rovnakej šablóny, snáď len dátumy a teploty sa menia. Július Fučík napísal “Ľudia neblbnite, mal som vás rad”. Alebo to bolo “Ľudia bdete, měl sem vás rád”? Takže bdime a neblbnime.

Mám vo zvyku, že keď niečo robím, nerobím to zvyčajne formálne, ale sa snažím, aby to malo akú-takú úroveň. Nie je pravdou to, čo je uvedené v tiráži nášho časopisu, že pripravujem textové podklady. Ja len vo väčšej miere pripravujem tie svoje “táraniny”, aby bolo čo uverejniť. (Tiež si myslím, že by ich malo byť menej, ale čo už narobíš!) Vôbec nezasahujem a nehovorím do toho (aspoň doteraz), čo by malo byť a je uverejnené. To uvádzam len preto, že ma občas oslovujú turisti s tým, ako to dobre alebo zle robíme. Nepíšem pod pseudonymom (už by som aj možno mal, ale aj tak to nepomôže, môj rukopis je už čitateľný alebo nečitateľný), takže zodpovedám za kvalitu, či skôr nekvalitu textov, ktoré sú podpísané mojim menom.

Treba povedať, že dlhodobé vydávanie v rozhodujúcej miere bolo plne v réžii P+P, teda Petra a Pavla. Za tých pár mesiacov, čo spolupracujem s Paľom Šoulom, vidím, že jeho podiel na vydávaní MKD, vedení internetovej evidencie VOPTu, MKSD, SSD a i. je rozhodujúci a nedocenený. Je to svedomitý, schopný a zodpovedný pracant, akých nie je veľa. Robí to už dlhú dobu, nech to ešte robí dlhú dobu, to je súčasne aj Novoročné želanie nás turistov a nech povolí občas aj dajakú tú podľa neho “prasačinku”, podľa nás umelecké dielo, umelecký akt. Nech je Paľo pobožný a nech nám umožní uvidieť ako bola skromne oblečená v raji Eva. Veď je všeobecne známe, že aj Adam porušoval listové tajomstvo. Nech nám občas umožní na stránkach nášho časopisu spoznať reprodukcie velikánov maľby ako sú Botticelli, Michelangelo, Tizian, Giorgone Monet, Manet, Picasso, Caravaggio a množstvo iných. Alebo chceš, aby sme sa správali ako Francisco Goya, ktorý pre kráľa namaľoval Oblečenú maju a pre svoje potešenie namaľoval Nahú maju? Je pravdou, že za tento obraz sa musel zodpovedať inkvizícii, ale dostal sa z toho, a to bolo už v 19. storočí, presnejšie v roku 1815.

SG (Slavo Glesk): Tradičná, trocha obšírnejšia otázka: Turistika a Ty - minulosť, súčasnosť, budúcnosť, účasť na diaľkových pochodoch, osobná štatistika...

JS (Julo SURAN): S aktívnou turistikou som začal zhruba keď som mal 15 rokov a odvtedy som sa s kamarátmi zúčastňoval rôznych turistických akcii po celom Slovensku, ovšem zásadne neorganizovaných, pretože som mal vždy odpor k organizovaným akciám, najmä ak mali nejaký politický motív.

Nikdy som nemal zápisník, ani som si nikdy nezapisoval počet prejdených kilometrov. Potom neskôr, keď už som sa zúčastňoval niekedy aj organizovaných akcií, tak som si buď od organizátorov diplom nevybral, prípadne ak som ho dostal, tak som si ho nijako zvlášť neodkladal. V posledných rokoch pred dôchodkom som si niektoré diplomy už odkladal, ale vyskytla sa nejaká akcia zberu papiera a diplomy v rámci nej odišli :-). Preto sa z nich u mňa zachovala naozaj len nepatrná časť. Nie je to pre mňa totiž podstatné, nakoľko ani momentálne si prejdené kilometre nezapisujem. Povedal by som, že najaktívnejšie sa turistike venujem teraz po odchode do dôchodku, čiže posledných 10 rokov, no ako som spomínal v poslednom rozhovore pre MKD, niektoré z tých dôležitejších diplomov som si odložil, hlavne samozrejme tie stovkové.

Takže k tej štatistickej časti otázky, koľko mám oficiálne prejdených kilometrov, sa bohužiaľ vyjadriť neviem. Faktom je, že sa mi z týchto “dôchodcovských” rokov zachovalo pomerne dosť diplomov a dal som si tú námahu, aby som si ich sčítal. Dostal som sa k číslu 10 076 km. V poslednej dobe sa špecializujem hlavne na stokilometrové pochody a práve v poslednom čase bola už možnosť vycestovať za takýmito pochodmi do Čiech za zľavnené cestovné, čo som samozrejme využil a takto počet mojich stoviek o niečo narástol a mal som možnosť zúčastniť sa aj takých atraktívnych pochodov ako Pražská stovka a Montérska stovka, viackrát som absolvoval známy pochod Moravským Slováckem, pravidelne sa zúčasťňujem tiež stovky Vřesovickeja pochodu “Podhůřím Jeseníků", takže som si to trocha obohatil. A samozrejme sa snažím každý rok absolvovať všetkých 6 našich slovenských stoviek.

Čiže keby som sa mal vrátiť k bilancii za viackrát spomenutých posledných 10 rokov, môžem na základe diplomov dokladovať 67 absolvovaných stoviek. Naviac sme absolvovali so Slavom Gleskom 3 veľmi pekné stovky, z ktorých prvá bola taká reminiscencia na Tatranskú stovku, ktorú sme si prešli presne po stopách pôvodného itinerára so všetkými “kontrolami”, kde Slavo robil podrobnú fotodokumentáciu, z ktorej vznikol naozaj originálny album. Ďalej sme spolu prešli trasu “po stopách Nitrianskej stovky", ktorá je taktiež zfotodokumentovaná a naviac Slavo pri príležitosti svojej 35-ky vymyslel zaujímavý pochod “Od Inovca po Inovec", konkrétne od Považského Inovca po Pohronský Inovec so záverom v Tlmačoch. Bola to veľmi pekná akcia, ktorej sa okrem nás tiež zúčastnili aj Ondrej Jančík a Ctibor Páchnik.

JS: Za posledných 5 rokov od posledného rozhovoru sa toho v mojom súkromnom živote veľa neudialo, akurát mi pribudla starostlivosť, respektíve výpomoc mojej manželke v starostlivosti o 4 vnúčatká, takže mi táto činnosť občas zakoliduje s nejakým termínom turistickej akcie. To sa ale všetko dá samozrejme prekonať a snažím sa užívať si svojej “vysokej" (smiech) dôchodcovskej penzie. Čo je optimistickejšie, je fakt, že zľavy na cestovné v mojom penzijnom veku sa pohybovali okolo 40 %, naviac po dovŕšení sedemdesiatky je už výška cestovného pre mňa viacmenej symbolická, takže sa to snažím využívať a len verím, že to táto nová vláda zase nezruší... (smiech)

JS: V priebehu rokov a v podstate už od začiatku mojich turistických aktivít, najmä a zvlášť pri takýchto náročných stokilometrových pochodoch mi bolo jasné, že veľmi dôležitú úlohu tu zohráva správny pitný režim a tiež aj pravidelná strava.

Dlhé roky som sa na turistike veľmi vyhýbal pivu. Pil som zo zásady len minerálky alebo nejaké tie ochutené vody, ale veľmi som dbal na pravidelnosť, čiže približne každú hodinku som sa snažil doplniť o 2 - 3 deci tekutín. Tie som zajedal zväčša hrsťou hrozienok. Poslednou dobou to už zas až tak strikne nedodržujem, ale snažím sa, nakoľko po tých štyroch - piatich hodinách sa treba zase samozrejme dobre najesť, osobne preferujem teplejšiu stravu. Dostať totiž na takýchto náročných pochodoch napr. kŕče, nie je určite nič príjemné. Zatiaľ som ale chvalabohu nemal takéto problémy, ani žalúdočné, zrejme aj vďaka tomu pitnému režimu.

Čo sa týka alkoholu, nie som zase jeho nepriateľom, ale uprednostňujem jeho konzumáciu až po dokončení pochodu. Jeho pitie počas samotného pochodu by sa malo obmedziť len na nevyhnutné prípady, napr. ak je človeku zle od žalúdka alebo na neho doľahne celková slabosť. Vtedy je to samozrejme možnosť zdroja okamžitej energie. Nemalo by sa to však preháňať, pretože zväčša tí, ktorí to počas pochodu s jeho konzumáciou preženú, veľakrát do cieľa nedôjdu.

JS: Proti ženám nemám v zásade nič, naopak vždy som ich mal rád a rád ich samozrejme vidím aj na akciách a o to viac si vážim ženy, ktoré sú schopné zvládnuť stokilometrový pochod aj keď sú to samozrejme len výnimky s veľmi dobrým tréningom. V poslednom období počet nežného pohlavia narastal hlavne na Trnavskej stovke, aj keď do cieľa ich už toľko neprišlo. Je to naozaj veľmi fyzicky náročné a zvládnu to naozaj len turistky s výbornou kondíciou a dlhoročnými skúsenosťami. Majú môj obdiv a vždy každej v cieli struhnem poklonu. Na ženu je to vskutku mimoriadny výkon.

JS: Áno, okrem organizovanej sa hodne venujem aj individuálnej turistike. Najmä si rád vyšlapnem na Sitno priamo z Tlmáč, hore-dole je to niečo viac ako 80 kilometrov. Štiavnické pohorie mám prechodené krížom-krážom, rád chodím na Inovec, na Vtáčnik, a to najmä v čase pred Špačinskou stovkou, nakoľko je v tom období pomerne veľká “diera” v organizovaných pochodoch. Zväčša si dám trasu z Hliníka nad Hronom hore na Vtáčnik a nazad až domov do Tlmáč, čo predstavuje tiež pomerne slušných 80 km, čo je naozaj dobrá príprava na túto poslednú slovenskú stovku v kalendárnom roku.

Okrem toho samozrejme ak mám čas a snažím sa ho teda si nájsť, si denne prejdem nejakých 8 - 10 kilometrov v lesoch v okolí Tlmáč. Ak náhodou prší, tak chodím zase okolo blízkej priehrady. To samozrejme udržuje človeka jednak v kondícii a tiež zrejme aj v dobrom zdraví, pretože ako som už podotkol, v mojom produktívnom veku na mne Sociálna poisťovňa zarobila nemalé peniaze, nakoľko som tam prispieval slušnými sumami a nevybral odtiaľ ani korunu, nakoľko som nemaródil ani deň, z veľkej časti práve zásluhou turistiky, keď človek chodieva za každého počasia, čo svojím spôsobom to telo zocelí. Zrejme aj z tohto dôvodu som naozaj počas môjho “dôchodcovského chodenia” nebol viacmenej chorý, nemusel som navštíviť lekára, takže je to naozaj jeden overený spôsob ako si udržať dobrú kondíciu a dobré zdravie. No a tá víkendová turistika, to je naozaj už len taká čerešnička na torte. No a hlavne taká Pražská stovka, keď človek dôjde do cieľa unavený ako pes, tak si človek musí s pribúdajúcimi rokmi uvedomiť, že už sa nemôže “pretekať” s mladými “ucháňmi”. Ale dá sa to ešte vždy pomalšie pohodlne prejsť aj v tom časovom limite.

SG: Záverom zase len dôverná otázka: Tvoje odporúčania pre tých nielen začínajúcich?

JS: Takže vrelo doporučujem všetkým turistiku za každého počasia. V súčastnosti sa dá už kúpiť dobrá a kvalitná výbava, netreba na tom šetriť. Potom už aj nejaký ten dážď alebo sneženie nehrá zas až tak významnú rolu. Je to len otázka dobrej vôle a vytrvalosti. No a samozrejme dobrej kondície, pretože bez nej by sa človek nemal naozaj vybrať na ťažký pochod.

PS: Nakoľko tento rozhovor vznikol ešte v novembri minulého roku, rád by som ho doplnil ešte takou u mňa viac ako len uznaniahodnou Julovou turistickou parádou. Vo svojom veku zvládol na rohraní novembra a decembra 2 extrémne ťažké stokilometrové pochody v Čechách, a to týždeň po sebe. Libereckú stovku so 105 km prevažne celú v snehu a týždeň nato zrejme najťažší pochod v širokom okolí za posledných 5 rokov – Pražskú stovku v náročnom a ťažkom 20 - 40 cm snehu, kde sa teplota hýbala neustále v rozmedzí -10 až -16 stupňov. No a koncom januára si ešte dokončil náročnú triádu na 1. Kysuckej stovke – opäť v snehu a opäť v drastických podmienkach. Myslím, že toto komentár nepotrebuje.

V roku 2006 som s kamarátom Borisom plnil na Morave podmienky jedného z bezpočetných oblastných turistických odznakov, ktoré, na rozdiel od Slovenska, v Českej republike stále viac a viac pribúdajú. Po príjemne strávenej noci a v ešte príjemnejšej spoločnosti prežitý večer na chate (kde sme si dokonca mohli zaspievať do mikrofónu) sme vyrazili do prebúdzajúceho sa dňa, aby sme rannú časť túry zakončili v malej obci, kde v miestnom pohostinstve práve upratovali po nočnej poľovníckej zábave. Za neveľké peniaze nám ponúkli jelení guláš, z ktorého im ešte čosi zvýšilo, čo sme s radosťou privítali. Personál sme na oplátku pohostili zo svojich skromných, ale stále existujúcich, zásob borovičky, čím sa cena za guláš znížila na nulu. Pri jedle sme zistili, že si môžeme nudnú časť trasy vedúcu po asfaltkách čiastočne skrátiť, ak stihneme onedlho idúci autobus. S dostatočným predstihom sme prišli na zastávku autobusu, kde už čakalo zopár miestnych. Čas odchodu autobusu sa blížil, ale ten nie a nie prísť. Trochu sme obdivovali trpezlivosť čakajúcich, ale tí zrejme vedeli, ako to tam chodí. My sme však boli nervózni, lebo spoj tu už dávno mal byť. Veď naša zastávka bola prvá počítajúc od konečnej, takže, kde len ten autobus môže tak dlho trčať. Napokon prišiel. Všetci nastúpili, my nakoniec. Keďže sme mali cestovať len kúsok, pripravili sme si drobné, čo napokon aj stačilo. Vodič, zjavne v “dobrej” nálade, nám chcel vydať, ale asi mu nestačili mince v zásobníku v hornej časti pokladnice a pokúšal sa zásobník nadvihnúť, aby nám z mincí mohol vydať bankovky, ktoré tam mal uschované. Lenže tento jeho pokus skončil neslávne, mince sa porozkotúľali po autobuse a mali sme čo zbierať. Vodič si konečne uvedomil, že z našich drobných nám bankovky asi nemá vydať, ale mince nám vydal v poriadku. Bol to síce sympaťák, ale aj tak sme boli radi, keď sme po našťastie krátkej divokej jazde ostrými zákrutami z autobusu vystúpili. Ešte aj vonku nás prenasledoval alkoholický zápach.

Táto menej príjemná príhoda sa stala niekedy v osemdesiatych rokoch minulého storočia, keď som občas vyrazil na turistiku s majstrom turistiky Tomášom, ktorý bol v tej dobe výborným diaľkoplazom, ale aj veľmi dobrým vysokohorským turistom. Nepohŕdli sme však ani menšími horami, kam Vsetínske vrchy určite patria. Boli sme tam v takej typickej medzisezóne, keď počasie turistom veľmi nepraje a na pohostinstvo chát sa nie vždy dá spoľahnúť. Práve náš cieľ zodpovedal regiónu, kam sa dá vybrať aj za horších podmienok. Už si presne nepamätám trasu, ale podstatné je to, že sme sa v hmlistom sychravom počasí blížili k jednej nemenovanej chate na jednom z nemenovaných dominantných vrcholov pohoria. Nie je to žiaden špicatý končiar, ale celkom slušný vrchol, na ktorom sme si chceli v chate trošku oddýchnuť a niečo si zajesť, či niečoho sa napiť. Pohľad zvonku cez okno chaty dával tušiť, že sa tak aj stane. Vnútri sedela početná partia hostí a pred nimi batéria pohárov. Takže sme na správnom mieste! So svojími objemnejšími batohmi (išli sme naťažko) sme vošli do reštaurácie chaty a ani sme sa poriadne nestihli v jej šere rozhliadnuť, vyrútila sa na nás pani chatárka so slovami “Vypadněte s těma bordelama! Nevidíte, že je zavříno? Dyť je tam cedule jak vrata!” a mávla rukou k oknu, na ktorom bola nalepená malá ceduľka, pravdepodobne so zodpovedajúcim nápisom. Sklopili sme uši, ani sme sa neodvážili protestovať, že tí, čo tam sedia, tam sedieť môžu a my musíme odísť. Od tej doby som na tej chate už nebol, ale dúfam, že sa tam odvtedy pomery zmenili k lepšiemu.

V piatok 21. januára 2011 sa v Kysuckom Novom Meste stretla skupina ľudí, ktorí obľubujú DIAĽKOVÉ TURISTICKÉ POCHODY – diaľkoplazci.

Ulice v našom meste sú ponorené v tme, všade je kľud, občas sa hlasito ozýva mládež. Naša skupina diaľkoplazov s úderom 21:00 hodiny vyštartovala na diaľkový turistický pochod s dĺžkou 97 km a prevýšením 4120 m. Skupinu tvoria ľudia rôznych vekových kategórii, od 24 ročných mladíkov až po najstaršieho účastníka, pána Júliusa Surana – 70 ročného. Tejto veľmi namáhavej akcie sa zúčastnila aj jediná žena, známa diaľkoplazkyňa z Maďarska Csilla Wittner.

Podstatou absolvovania diaľkového turistického pochodu je postup po trase podľa mapy, itinerára s podrobným popisom trasy. Počas prechodu sa zbierajú kontrolné značky na vopred stanovených miestach, kontrolách. Každý účastník si zvolí svoje vlastné tempo, postupuje samostatne, prípadne v skupinkách.

1. ročníka diaľkového turistického pochodu KYSUCKÁ STOVKA, ktorú organizoval Roman Minarovič v spolupráci s ŠKT KNM, sa zúčastnilo 30 ľudí z rôznych kútov Slovenska, Česka a Maďarska. Akciu podporil pán Pavol Srnánek. Veľké poďakovanie patrí mojej manželke Gabike, synovi Milošovi, ktorí mi pomáhali na kontrolách.

Kysucká stovka je prvá zimná akcia na Slovensku, pevne verím, že sa táto turistická akcia udomácni v Slovenskom kalendári Diaľkových turistických akcií.

Poradie	Meno a priezvisko	Štátna príslušnosť	Výsledný čas	Absolvoval
1.	Hubert Muzika	SK	19:20 h	97 km
2.	Jaroslav Hrabica	CZ	19:40 h	97 km
3.	Ján Pristach	SK	20:00 h	97 km
4.	Bálint Orsi	H	21:43 h	97 km
5.	Gábor Pap	H	21:43 h	97 km
6.	Gábor Nyakas	H	21:43 h	97 km
7.	Daniel Márton	H	21:43 h	97 km
8.	Tomáš Zágoršek	CZ	23:00 h	97 km
9.	Juraj Mako	SK	28:00 h	97 km
10.	Jiří Hofman	CZ	28:00 h	97 km
11.	Gábor Hevér	H	29:30 h	97 km
12.	Martin Drozd	SK	29:42 h	97 km
13.	Július Suran	SK	33:00 h	97 km
14.	Dalibor Greguš	SK	33:00 h	97 km
15.	Peter Kubala	SK	33:00 h	97 km
	Peter Doležal	SK		75 km
	Fedor Pavkovček	SK		75 km
	František Sladkay	SK		75 km
	Marek Kilimajer	SK		75 km
	Peter Cisár	SK		75 km
	Slavo Glesk	SK		75 km
	Štefan Lehocký	SK		52 km
	Csilla Wittner	H		52 km
	Artur Kopeć	CZ		25 km
	Martin Lotter	CZ		25 km
	Pavol Mucha	SK		25 km
	Richard Gama	SK		25 km
	Jaroslav Boran	SK		25 km
	Dušan Tretinik	SK		25 km
	Michal Jakubek	SK		25 km

Vážení diaľkoplazi, dovolili sme si s Ferkom Královičom zobrať pod patronát po Nestorovi Petrovi Minárikovi ocenenie MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ. Toto ocenenie sa udeľuje za prejdenie tisíc a viac km za kalendárny rok na diaľkových pochodoch (dĺžka DP je 35 a viac km), z ktorých minimálne polovica musí byť absolvovaná v Malých Karpatoch. Takže, vážení diaľkoplazi, vezmite do rúk kalkulačky a makajte. Výsledok, teda počet km aj s prevýšením (kto je “lenivý”, nemusí pripočítavať prevýšenie, t. j. za každých 100 m prevýšenia 1 km) a záznamník s absolvovanými pochodmi nám môžete predložiť k nahliadnutiu do konca júna 2011 na diaľkových pochodoch v Malých Karpatoch, prípadne poslať poštou počet našliapaných km spolu so zoznamom absolvovaných DP na adresu Ľudovít Bahurinský, Vihorlatská 12, 831 04 Bratislava, resp. František Královič, Beethovenova 34, 917 08 Trnava do konca mája 2011. Poslednou možnosťou je zaslanie počtu našliapaných km so zoznamom absolvovaných DP na e-mailovú adresu: ludovit.bahurinsky@normoff.gov.sk do konca mája 2011. Za prejdenie 1000 a viac km dostanete od nás diplom a drobný upomienkový predmet. Udeľovanie už veselo beží. Do 28.1.2011 sme udelili 13 ocenení. Najradšej by sme Vám ocenenie odovzdali v cieli niektorého diaľkového pochodu, resp. na vhodnej “občerstvovacej” kontrole. Ďalšou možnosťou je jeho zaslanie poštou, samozrejme nám musíte oznámiť, kam ho treba poslať. Zoznam ocenených diaľkoplazov za rok 2010 bude zverejnený v našom mesačníku MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ.

P.S.: Novinka! Kto prešiel menej ako 1000 km a oznámi nám túto skutočnosť do konca júna 2011, dostane diplom, na ktorom bude uvedený aj počet našliapaných km.

Ešte aj v ten najposlednejší deň v roku, kedy väčšina ľudí už myslí a pripravuje sa na večerné veselé rozlúčenie sa so starým rokom, ktorý bol taký aký bol, ktorý už nenávratne odchádza a číslo 2010 sa bude spájať už len s minulosťou, aj keď nie ďalekou, Tesláci, funkcionári, radoví i neradoví členovia makali. Pre nich je Silvester pracovným dňom, takpovediac žatvou v ich celoročnej turistickej i organizačnej činnosti. Tento deň je pre nich aj dožinkovým dňom a sviatkom. Dôvodom k oslave, k prípitku aj napriek tomu, že sú v “práci”. No a čo, veď aj v minulosti sa celkom bežne v práci pilo a nikomu to nechýbalo. Pravda okrem vypitého alkoholu, ktorý po krátkom pobyte v ľudskom organizme za pár hodín odišiel do nenávratna a nikto ho už nenašiel. Tento ”Silvester” bol jubilejným, už 20. ročníkom. Z pôvodného, takpovediac rodinného stretnutia, neskôr klubového opekania špekáčikov pri vatre na Malom Slavíne, sa to rozrástlo až do súčasných rozmerov, keď sa to stalo “masovým” stretnutím turistov všetkých vekových kategórií, rôznej výkonnostnej úrovne (súčasťou podujatia je aj 35 kilometrový diaľkový pochod) s účasťou turistov, ktorá je porovnateľná s účasťou turistov na svetoznámej Trnavskej stovke. Je na zamyslenie prečo dve podujatia, ktoré sú plne v réžii (finančne i organizačne) iba klubov bez akéhokoľvek záujmu a zásahu vrcholových funkcionárov (KBT i KST) majú najväčšiu účasť, takpovediac bez nadsadenia masovú účasť. O tom nech ale rozmýšľajú iní. Je to spontánne stretnutie, bez veľkej propagácie, bez potrebnej akejkoľvek agitácie, kde každý turista vie čo ho čaká a ako niekoľko posledných hodín v roku prežije. Oni potom podľa spokojnosti alebo nespokojnosti šíria a propagujú podujatie ďalej. Ako skrsla myšlienka urobiť stretnutie v horách niekoľko kilometrov od poslednej zástavky MHD v čase, keď zväčša finišujú prípravy na oslavy zavŕšenia starého roku a vítanie Nového roka? Dnes tých stretnutí je viacero a na rôznych miestach Slovenska. Organizovať toto konkrétne stretnutie turistov na Malom Slavíne, ktoré má oficiálne už 20 rokov života za sebou, vzniklo dávnejšie v hlavách futbalistov Tesly, ktorí v tom čase už hrávali futbal rekreačne a čoraz viac sa stávali aktívnymi turistami. Títo futbalisti, nielen z Tesly, poriadali každoročne silvestrovský futbalový zápas na tréningovom ihrisku Slovana. Na ihrisko sme sa dostali vďaka stykom (ale nie pohlavným), ale zato dosť hlavným. Jeden z futbalistov sa dokonca “obetoval” a vzal si za ženu dcéru dlhoročného hlavného trávnikára na Slovane. Stretnutia mali jedinú zásadu: hrá sa a pije za každého počasia. Dobrá pohoda z ihriska sa vždy preniesla aj do šatne, takže občas niektorí hráči mali problém stihnúť, či zúčastniť sa večerných osláv Silvestra.

Aký je scenár podujatia, ktoré si získalo takú popularitu u turistov? Možno povedať, že nijaký. Dokonca aj keď občas nakrúcame film zo stretnutia, aj ten robíme bez scenára (potom to aj tak vyzerá). Keď kameraman napríklad robí záber krásnej scenérie zasnežených stromov, tak s kamerou pohybuje, ako keby filmoval Pepek námorník na rozbúrenom mori. Zvukár v jednej osobe s kameramanom, netrénovaný turista, amatér ako turista i kameraman, keď pri “výstupe” na Malý Slavín robil záber skupinky pred ním sviežo kráčajúcich turistov, vo zvukovom zázname sme počuli len silné dychčanie prerušované šepkaním: nechoďte tak rýchlo, utekáte mi zo záberu. Ani dĺžka trvania podujatia nie je stanovené. Je to tak, ako to je uvedené v turistickom kalendári, že začiatok je od 10:00 h a trvá to až do vyčerpania turistov a zásob. Príchod i odchod turistov je zo všetkých svetových strán. Jedni kráčajú z Marianky, iní z Rače, Krasňan, Kamzíka a odinakiaľ. Pri centrálnej vatre sa zohrievajú a opekajú špekáčiky. Vzhľadom na rozrastajúci sa počet turistov vznikajú aj lokálne vatričky. Dreva na pálenie je vždy dosť. O to sa vždy deň predtým postarajú drevári z Tesly, ktorí vyčistia les od dreveného odpadu. Pri centrálnom príjme, teda registrácii, každý účastník dostane štamprlík na zohriatie a osvieženie mysle. Tradične nie je to voda, ale vodka šmrncnutá liečivou bylinkou - horcom. Turista sa potom zapíše do účastníckej knihy, ktorú zaviedla hospodárka TJ, aby mohla skontrolovať spotrebu alkoholu, na základe čoho môže “krčmár” potom vyúčtovať spotrebu. Každý účastník dostane jeden, ale aj dva tri a viac pamätných listov vo forme štvorstrany. Na prvej je tá oficiálna časť, aby sa turista, keď príde neskoršie domov a nedá sa zistiť, či je viac unavený z túry alebo z niečoho iného, aby mal doklad potvrdený organizátorom čo podstúpil. Tie ostatné strany zaberajú vtipy, aforizmy, kreslené vtipy a i. Pripravuje sa niekoľko druhov diplomov obsahovo rôznych (25 – 30 druhov), ktoré sa tlačia na papiere rôznych farieb. Niektoré sú určené školákom, iné ženám, policajtom, záhorákom, predhorákom i vrelomilovaným blondínkam. Jednotlivé druhy diplomov sú číslované, aby sa náhodou nedostal žiačikovi do rúk taký diplom, kde bude vtip, pri ktorom sa bude (aspoň formálne) červenať aj mamička. Máme aj také skúsenosti, že turistka nahlas zahlási, fuj, to sú svinačiny a ticho potom dodá: máte ešte jeden taký? Noví turisti na stretnutí častokrát, keď si porovnajú svoj diplom so susedovým, sa vrátia a reklamujú, že by chceli tiež taký. Ženy si pýtajú diplomy podľa farieb. Keď sme im vysvetlili, že obsah nie je daný farbou, jedna chcela rozlúštiť kódovanie diplomov a zistila, že sú to čísla. Pýtala sa, ako to je s tými číslami. Keď sme jej vysvetlili, že tie diplomy dávame podľa čísel topánok a že školáci majú malé čísla, preto im dávame aj diplomy s malými číslami, že ženy sú na tom stredne a preto sú také aj čísla diplomov a že muži majú veľké čísla topánok a preto aj tie veľké čísla na ich diplomoch. Žena pochopila, chvíľu sa zamyslela a začala tvrdiť, že má veľkú, teda nohu. Organizátori uverili a dali jej pár veľkých čísel.

Na stretnutí je pohoda, dobrá zábava, jedni spievajú, iní si trúfajú aj na tanec, na poslednom stretnutí za dobrých snehových podmienok sa hral na blízkom minifutbalovom ihrisku aj futbal. Tradíciou je aj vzájomné ponúkanie rôznych pečených dobrôt, koláčikov, keksov a i. Prichádza aj k ponúkaniu tekutín. Daj si pohárik vína so mnou, to neuškodí, druhý ťa ponúkne vareným vínom, to padne dobre, veď je chladnejšie, iní podáva štamprlík borovičky, veď sme kamaráti, ďalší kamarát príde so šampanským, daj si pohárik rumu, kamaráta nemôžeš uraziť, s takýmito slovami prichádza iní turista. Potom je tu ešte vodka, slivovica, griotka, kontušovka, pálenô, gin a všeličo iné a keďže sme všetci kamaráti, ktorí sa neurážajú, za chvíľu vzniká z toho pekná zmeska. Napriek tomu za celých dvadsať rokov konania tohto podujatia sme nemuseli zo Slavína znášať žiadneho turistu, čo svedčí o fyzickej odolnosti, ale i schopnosti udržať si mieru. Medzi zlaté klince stretnutia patria aj Stupavčania s vlastnou hudbou, spevokolom a tanečnou skupinou. Výstup na Malý Slavín objavili pred niekoľkými rokmi, keď sa pre veľké množstvo snehu nemohli vyškrabať na Pajštún, kam pravidelne chodili, tak prišli na Slavín a chodia tam doteraz. V čase keď sa kríza iba nenápadne rodila a nikto ju nečakal, organizátori pripravovali malý prskavkový ohňostroj. Dnes už je to všetko iba v súkromných rukách, kto čo prinesie.

Na tomto poslednom stretnutí bolo len v knihe zaregistrovaných čosi vyše 350 turistov a ďalšie desiatky neboli registrované. To, že tam bola aj nefalšovaná a nefilmovaná pohoda a zábava, sa nedá utajiť.

Ako začať? Dvadsaťsedem ročníkov v réžii OT TJ Iskra Matador Bratislava, perfektne pripravené a zorganizované Štefanom Sládečkom. Klobúk dole. Prvý, teda 28. ročník pod hlavičkou “Vlado Javorský a kamaráti”. Musím byť úprimný a priznať sa, že pri jeho príprave a organizácii mi veľmi pomohla moja rodina. Manželka Zuzka v prvom rade, syn Tomáš s nevestou Evkou a vnukom Jakubkom (pomáhal pečiatkovať kontrolné lístky v Borinke), ale vysoko oceňujem a vážim si pomoc J. Obdžálkovej a A. Korčeka, keď ste hľadali tých kamarátov.

Z domu štartujeme o 5,45 h. Ideme autom, aby sme ľahšie zvládli štart a presun na kontrolu v Limbachu. Na železničnej stanici v Pezinku sme o 6,10 h. Štart má na starosti moja Zuzka. Všetko je už pripravené a čaká sa len na turistov. Osobný vlak z Trnavy a prví turisti. Štartovné číslo jeden dostáva Peter Bada a potom už registrujeme iba známe tváre z pochodov a tiež nové tváre, čo nás nesmierne teší. Zuzka preberá štartovné lístky a hravo a s prehľadom to zvláda, ja sa venujem 35-károm, ktorí idú priamo do Limbachu a dávam im pečiatku, lebo tam pre nich kontrolu nestihneme. V Pezinku na štarte sme do 8,30 h. Posledný štartovací lístok nesie číslo 48. Presúvame sa na kontrolu do Limbachu.

Kontrolu v Limbachu máme na námestí pri hríbiku modrej a zelenej značky. Prvý prichádza cyklista Roman Kučera, celý zablatený, ale spokojný. Dávame mu kontrolnú pečiatku a on sa ide občerstviť do potravín, ktoré sú oproti. Terén je zlý, lebo sneh sa roztopil a všade je blato a polomy to len zhoršujú. Po nejakom čase prichádzajú peší turisti, dostávajú kontrolnú pečiatku a pokračujú po zelenej značke ďalej na Košarisko. Na kontrole sme do 11,30 h.

Kontrola na Žilovej je v poriadku, vidíme to na kontrolných lístkoch u 40-károv a 46-károv. Všimol som si, že niektoré kontrolné lístky v kolónke Kolárske majú aj číslo K-47, ktoré som tam dal týždeň vopred a umiestnil za žltú turistickú značku v prípade, že by to živá kontrola nestihla.

Kontrolu v Borinke zabezpečuje môj syn s rodinou. Sme s ním v spojení cez mobil a priebežne nám podáva informácie z kontroly. Musíme mať prehľad.

My odchádzame domov, aby sme mohli pripraviť diplomy pre zúčastnených turistov a potom rýchlo do viechy a pripraviť všetko v cieli. V Račianskej vieche máme byť od 14,30 h, ale na naše prekvapenie nás tam už dvaja pešiaci čakajú, menovite Martin Slivka a Miro Svitek. Zuzka ich promptne vybavuje, majú naponáhlo a ja pripevňujem na vstupnú bránu do viechy označenie CIEĽ a to isté označenie dávam aj v reštaurácii na “náš” stôl, kde budeme “úradovať”. Diplomy už čakajú a netrvá dlho a prichádzajú prví turisti. Samozrejme, že nastala všeobecná vrava a je tam trošku hlučnejšie ako inokedy a pani čašníčke sa to nepozdáva a upozorňuje nás. Blíži sa záverečná našej kontroly, a to už preťahujeme o 30 min., keď sa vo dverách objavia poslední turisti, Janko a Beáta. Až na jedného turistu, ktorý to vzdal, tak všetci prišli v poriadku do cieľa. Sme spokojní.

Chcem sa poďakovať všetkým turistom, ktorým robí “šlapanie” po chodníkoch v Malých Karpatoch radosť, že aj pri zmene organizátora pochodu nezanevreli na tento pochod a zúčastnili sa ho.

Vážení turisti a turistky, všetky dôležité informácie ohľadom tohtoročnej LAZOVEJ STOVKY nájdete na webovej adrese

Verím, že sa mi postupne podarí dostať do jej obsahu všetko, čo by ste pri prípadnej účasti mali o tomto pochode vedieť.

Z piatka na sobotu bude možné prespať na intráku SOŠ v miestach štartu tak, ako pred dvoma rokmi, za týchto podmienok: Počet noclažníkov by mal byť najmenej 15 ludí a nocľažné vo výške 8 eur je nutné poslať na môj účet do konca marca. Nie je to návrh na osobné prilepšenie si do kapsy, ale nakoľko budeme mať iných starostí nad hlavu, chceme tento atribút zvládnuť bez komplikácii. To v praxi znamená, že kto má záujem, dá mi vedieť buď cez mail, cez ksichťák alebo sms-kou. Ja mu poskytnem účet, na ktorý pošle nocľažné. Samozrejme, ak niekto z vážnych dôvodov nebude môcť prísť a peniažky už poslal, budú mu vrátené v plnej výške. Pri priateľoch z Čiech a Hungary je možná platba v hotovosti v piatok večer, dôležité pre tento prípad je seriózne potvrdenie záujmu o nocľah. Takže tak.

Klub slovenských turistov a Občianske združenie KARPATY

pozývajú na 25. ročník

medzinárodného stretnutia expedičných turistov a netradičných cestovateľov

EXPEDÍCIE 2011

Vážení priatelia,

Zima sa pomaly končí a priaznivci tajomných diaľav a krásnej prírody už premýšľajú o lete. Jedni majú smelé plány, iba doťahujú detaily a upresňujú zostavu. Druhí, zaťažení prácou alebo školou, si nenašli čas, aby popremýšľali, rozhodli sa a pustili sa do príprav ľahšej výpravy alebo náročnejšej expedície. Tretích tiež lákajú neznáme a málo známe miesta, ale majú obavy pred prvými krokmi. Potrebujú prvého hýbateľa a spoľahlivý kolektív, aby si rázne povedali, že teraz začnem. Štvrtí sa venujú odlišným záľubám, ale ako viacrozmerné bytosti zaujímajú sa aj o to, čo robia iní nadšenci – expediční turisti, horolezci, jaskyniari, cykloturisti, vodáci a ďalší netradiční cestovatelia.

Desiatka ľudí na širokom plátne bude prezentovať vydarené podujatia z nenarušených alebo málo narušených oblastí, ktorým sa spravidla vyhýbajú masmédiá a cestovný ruch. Medzi prvými predbežnými ponukami prišli: Broad Peak, Indické Himaláje, Grónsko, iracký Kurdistan, Malý Kaukaz, ostrov Jan Mayen, zimné Japonsko a Bolívia. Čakáme na ďalšie tipy a do 10.3. urobíme výber. Súčasťou stretnutia bude aj krst knihy Zo sibírskeho Tibetu ku kolíske Džingischána.

Podujatie nemá komerčný charakter. Vstup je voľný. Pozývame expedičných turistov, horolezcov, vodákov, cykloturistov, jaskyniarov a všetkých netradičných cestovateľov na 25. stretnutie, na najstaršie podujatie svojho druhu na Slovensku i v Čechách, ktorého cieľom je výmena informácií, skúseností uskutočnených turistických expedícií, prezentácia navštívených oblastí, inšpirácie k novým plánom a tvorba nových cestovateľských partií.

Podujatie sa uskutoční

v sobotu 2. apríla 2011 na Fakulte elektrotechniky a informatiky STU
v areáli Mlynskej doliny v Bratislave od 10:00 h do 19:00 h.

Ak aj Vy máte záujem podeliť sa s účastníkmi o vlastné skúsenosti, obratom pošlite prihlášku alebo sa kontaktujte na uvedenej adrese. Súčasťou podujatia bude aj burza cestovateľskej literatúry a máp. Viac informácii (najmä o programe) budeme zverejňovať na www.expedicie.estranky.sk.

V nedeľu 3.4. podľa chuti, nálady a Vašich tipov plánujeme poldennú túru do slovenských alebo rakúskych Malých Karpát.

Ďalšie podujatia: V Bánovciach nad Bebravou je horský festival 5.3. a v Žiline 12.3.

Budeme radi, ak pozvánku pre divákov a prihlášku prednášateľa rozpošlete ďalej.

Organizátori:
Svetozár Krno, predseda Komisie pre expedičnú turistiku pri sekcii PT Klubu slovenských turistov a preseda OZ Karpaty, email: karpaty84[zavináč]gmail.com, Ladislav Harmatha, predseda turistického oddielu FEI STU v Bratislave, a Peter Miklovič, vedúci Katedry telesnej výchovy

Filmové umenie popri literatúre a snáď i divadle patrí medzi najrozšírenejšie a najpopulárnejšie odvetvia umenia a kultúry na svete. Film láka nielen filmových divákov, ale i tých za kamerou, ale najmä pred kamerou, teda hercov. Dnes ide o veľmi veľké peniaze a kto by sa nechcel dostať k veľkému balíku peňazí. Určite sú aj takí, ktorých veľké peniaze nelákajú (teda až tak nie veľmi), ale takých nie je veľa. To je ako v tom vtipe, keď do kancelárie Petra, teda svätého, prišla väčšia skupina žien a Petrovi sa nechcelo dlho zaoberať zaraďovaním žien do pekla, neba alebo očistca. Preto im položil jedinú kvízovú otázku a opýtal sa, ktorú z nich nelákajú peniaze. Z veľkého počtu žien sa prihlásila iba jedna (aj tá bola hluchá). Sv. Peter vyhodnotil výsledky testu veľmi jednoducho a rýchlo a povedal: Všetky, aj tá sprostá hus, čo zdvihla ruku, pôjdete do očistca. A tak sa aj stalo.

Čachtice sú prostredníctvom príbehu o krvavej šľachtičnej spojené s filmom až dvakrát. S filmom Juraja Jakubiska, ktorý nakrútil film o živote a činoch Elisabeth Báthory, a s nakrúcaním filmu o Betke Bátoričke bratislavskými insitnými filmármi. Juraj Jakubisko venoval tomuto filmu veľkú časť svojho tvorivého života. A veľkú časť svojho života venovali tomuto filmu aj falošní bratislavskí filmári. Najskôr ako uctievaní a obletovaní umelci medzi nádhernými čachtickými dievčatami a potom ako väzni v nápravno-výchovnom zariadení.

Ten príbeh s nepravými filmármi sa odohral ešte v roku 1961. Všetko sa začalo veľmi dôveryhodne, ako podľa filmového scenára, hoci filmári žiaden scenár nemali. Do Čachtíc dorazil filmový štáb v počte dvoch členov. Boli to dobre vyzerajúci “filmári” z Bratislavy, ktorí si veľmi rýchlo získali dôveru najmä u mladých dievčat. Predsedovi miestneho národného výboru ukázali filmárske preukazy, o ktorých nikto netušil, že sú falošné. Obecný rozhlas oznámil vzápätí veľkú novinu: “Prišli k nám filmári a budú nakrúcať film Čachtická pani.” Medzi hercami a herečkami sa mali objaviť aj samotní Čachtičania. Záujem o účinkovanie vo filme bol obrovský. Hrať chcel takmer každý. Od starých babiek cez šumné dievky až po miestnych potentátov. Po hraní túžiaci dedinčania filmárov hostili a flámovali s nimi po nociach, len aby získali aspoň malú úlohu v komparze. Pred objektívom kamery sa producírovali takmer všetci – od obyčajných ľudí (vraj aj Matovičov dedo), až po čachtických ochotníkov, medzi ktorými si "filmári" hľadali talenty. A tých bolo strašne veľa. Povráva sa dokonca, že niektoré filmovaniachtivé Čachtičanky sa neváhali predviesť aj v “Evinom ruchu” bez figového listu. Takéto “naked” scény sa tu objavili ešte pred príchodom novej talianskej alebo českej filmovej vlny. Dievčatá, možno že dovtedy ešte panny, sa predvádzali nielen pred kamerou, ale najmä mimo nej. Filmové scény bolo treba dobre nacvičiť v súkromí, veď filmový materiál je drahý. Nakoniec to bolo aj tak jedno, či pred kamerou alebo mimo nej, vysvitlo, že v kamerách aj tak nebol film. Film mal byť realistický, neviem či nemal zapadať do vtedy módnej neorealistickej vlny vo filme. Nebolo žiadne maskovanie, žiadne líčenie a preto zábery v scéne, kde mladé a utrápené ženy mali byť vyslobodzované pred smrťou, museli vyzerať dôveryhodne. Filmári potrebovali zničené, unavené a strhané tváre, ako keď sa celú noc pracuje celým telom (nielen rukami alebo nohami). Aby sa takýto efekt zabezpečil, museli dievčatá spolu s filmármi celú noc hýriť, a tak sa v prospech filmu bujaro oslavovalo a tancovalo až do rána. Hrať chceli aj miestni papaláši. Z ideologického hľadiska nemohli zobrať úlohy grófov a šľachty, a tak ochotne sa zapriahli do ťažko naloženého voza a ťahali ho namiesto koní. Obecný pastier s radosťou prijal úlohu pohoniča a s veľkou ochotou a realisticky, veď sa natáčal realistický film, šľahal bičom vrchných funkcionárov a aj funkcionárov rodnej strany. Natáčalo sa s prestávkami asi mesiac a keby už vtedy bola zrušená vojenská základná služba, možno že by ho natočili celý. Filmári mali smolu, že v tom čase bol na vojenskom cvičení v Novom Meste nad Váhom niekto z bratislavskej Koliby. Ten o žiadnej filmovačke, samozrejme, nič nevedel a skončilo to na súde. Herci nedostali nič, ani honorár, zato filmári dostali niekoľko rokov. Na súde sa bránili, že vraj, ak by ich boli nechali pracovať, film o čachtickej pani by boli určite natočili. Aj bez filmu, filmového materiálu. Tvrdili to, beťári, až do konca vyšetrovania. Aj keď toto filmovanie bolo prerušené predčasne, o filme sa v Čachticiach, ale i po celom Slovensku, ešte dlho hovorilo. Čachtičania si vytrpeli svoje. Z Čachtíc sa stali pre mnohých "Filmárovce" a prišli aj prvé posmešky. "Šoféri prechádzajúci obcou sa vytŕčali z okien svojich áut a rukami "natáčali" našu obec. Tie, ktoré boli odvážne, sa otočili a ukázali im holý zadok.” – hovorí jedna z bývalých herečiek. Čachtičanom trvalo dlhé roky, kým zabudli na túto nesmiernu potupu. Viacerí z nich vtedy od hanby nevychádzali z domu a niektorí sa dokonca odsťahovali. Ak sa niekto pokúsil čo i len gestom ruky naznačiť “filmovanie”, vzápätí musel brať nohy na plecia, aby sa mu neušla bitka. Svoje určite zohrali aj rôzne nepravdivé fámy, ktoré sa začali šíriť medzi ľuďmi i v médiách. O tlačení skutočných obrovských balvanov do kopca, o nekonečnom opakovaní mnohých náročných scén v nie drahých kostýmoch, o natáčaní na extrémnych miestach, kde sa nikdy nič netočilo. Nakoniec sa ukázalo, že kamery neboli až tak prázdne. V jednej z nich zostalo po predchádzajúcom filmovaní pár metrov filmu, a tak sa z Čachtického filmovania niečo zachovalo. Čachtický príbeh zaujal aj známeho ruského maliara I. Repina, ktorý ho inšpiroval k namaľovaniu obrazu (viď. obrázok) burlakov - čachtických vtedajších papalášov ako lanom ťahajú ťažké bremeno.

Nakoniec sa v Čachticiach predsa nakrúcalo, ale už bez účasti tamojších všetkého ochotných ochotníčok. Časť svojho veľkofilmu Jakubisko totiž nakrúcal aj v Čachticiach. Tento dlho očakávaný projekt nabral reálnu podobu. Námet k filmu Bathory čerpal Juraj Jakubisko najmä z historických prameňov. Výpravný príbeh mapuje spoločnú históriu Európy na prelome 16. a 17. storočia. Spracovať tento príbeh nebolo ľahkou úlohou. Film sa natáčal v rokoch 2005 až 2006 a vďaka svojmu rozpočtu 10 miliónov eur stal sa najdrahším filmom nielen v rámci slovenskej a českej kinematografie, ale aj v strednej a východnej Európe. Točilo sa na Slovensku, Morave a v Rakúsku a štáb pritom vystriedal dohromady dvanásť hradov. Film však vznikal ťažko. Akoby sa menšie škandáliky o rôzne rozruchy. Najprv Jakubisko zápasil s finančnými ťažkosťami. Filmovačku sprevádzali neskôr komplikácie s množstvom nakrúteného materiálu a nákladná výprava. Nakrútilo sa takmer 80-tisíc metrov materiálu, no aby mal film približne dve hodiny, stačilo približne štyri tisíc metrov. O rozruch počas nakrúcania sa pričinil i autor a jeho manželka, producentka Diana Horváthová svojimi nie šťastnými výrokmi a vyhláseniami. “Mám pocit, že mi niekto alebo niečo hádzal polená pod nohy. Tento príbeh ma mátal dvadsať rokov,” povedal režisér. “Môj filmový scenár sleduje osudy neobyčajnej ženy, ktorá vlastnila majetok väčší, než mal samotný kráľ. Okrem iného mala 18 hradov a zámkov. Čelila mužským súbojom o moc v období, keď ešte svet nebol pripravený na silné a statočné ženy”. Možno, že svet v tom čase nebol pripravený na silné a statočné ženy, ale medzi silné a statočné ženy ani náznakom nemožno radiť ženu, ktorá kruto, sadisticky mučila svoje obete a následne ich pripravila o život, ktorá sa prejavila ako najväčšia a najkrvavejšia vrahyňa všetkých čias. Príbeh o Alžbete Báthoryovej podľa Juraja Jakubiska nie je klasickou verziou povesti o krvavej grófke. Jeho snahou bolo čachtickú pani poľudštiť, ukázať ju ako obeť politicko-mocenských intríg a vyvrátiť krvavú legendu o najbohatšej uhorskej šľachtičnej. Aké politicko – mocenské intrigy prinútili Báthoryovú vraždiť, čo môže byť ľudské na takom veľkom počte vrážd? Ako možno vyvrátiť krvavú legendu, keď pretieklo toľko nevinnej ľudskej krvi. Posledným škandálom bolo odcudzenie nezostrihanej verzie Bátoričky. O účinkovanie v tomto Jakubiskovom filme bol obrovský záujem. Oznamy o kastingu do komparzu vyvolali medzi Slovákmi doslova boom. Tristo komparzistov sa prezliekali trikrát, to je 900 kostýmov. Hlavnú úlohu hrala Anna Friel (30) z Veľkej Británie. Okrem Anny Friel si vo filme zahrali aj Karel Roden, Vincent Regan, Hans Matheson, Bolek Polívka, Jiří Mádl, Jiří Korn, Lucie Vondráčková, Monika Hilmerová, Michaela Drotárová, Andy Hryc a pred kameru sa opäť postavila aj Jakubiskova manželka Deana Horváthová. Nakrúcanie filmu sa robilo v angličtine, akože inak, a potom sa robili distribučné verzie pre Česko a Slovensko. “Bol to najťažší film, aký som robila,” povedala producentka Deana Jakubisková - Horváthová. A treba dodať, že aj dosť drahý. Veď koľko neúspešných referend sme mohli za tie peniaze realizovať. Kruté a sadistické spôsoby "Čachtickej panej" naháňajú hrôzu aj dnes.

Humoristicko, satirická príloha turistického mesačníka Malokarpatský Diaľkoplaz vydávaná za prispenia a z príspevkov všetkých vtipných, humorných, optimistických, žartovných, srandovných a veselých turistických pešiakov.

Človeku sa tiež lepšie komunikuje a žije v spoločnosti optimistických a
vtipných ľudí, než v spoločnosti pesimistov bez zmyslu pre humor.

12.3.2011 ČERVENO - MODRÝ TESLÁCKY OKRUH 29. ročník
(sobota) TJ Tesla Bratislava

19.3.2011 MALÝ MALOKARPATSKÝ FUČIAK - memoriál Ruda Korčeka 26. ročník
(sobota) KT Lokomotíva Bratislava

19.3.2011 OTVORENIE 100 JARNÝCH KILOMETROV A TURISTICKEJ SEZÓNY
(sobota) RR KST Senica

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s ním v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Ivan Nižnan, Pavol Šoula, konečná úprava textu a príprava obrazovej náplne - Pavol Šoula, distribúcia - Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.